Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem

letting go

5. května 2014 v 21:33
They forgot me. Well, no they did not. They just don't care. That's the reason why it used to hurt me. But not anymore. Now it's me who stopped caring. I still love them, I still wish them all the best, I'd still help them if they call me in the mid of the night, but that's where it stops.
I was always first to ask, to make progress...
You know, I came to a moment when I realised I don' need people who don't need ME. I can't force them to try to keep in touch with me. I'm not angry, I'm not sad. This is the moment when I understood. They are not meant to be in my life anymore. They gave me a lesson and that's it. I need to move on and let go.
I don't need to ask them 'how's your life going' anymore. I just don't need to know it.
I'm scared of the moment when I see those people. I know they'd want to know my whole story since I'm here. But frankly, I'm not quite sure if I be able to talk about it.
Where were you during the whole year, when I was fucked up. When I was crying alone without a single friend. Where were the 'I'll be there for you!" "You can write anytime!"
So probably I won't be enthusiastic to talk about my life when I see you and I will not apologize for that.
I forgave you, I understood and that's the end. Just don't ask how's the school, how's the country once you've turned away.
We can smile at each other, we can say hi, but that's all I wish. I don't need to see you anymore. Thanks for memories. Now it's time to create new ones.

Kauč potejto

27. dubna 2014 v 17:02 | L.
Poznáte to, keď vám je všetko tak hrozne jedno, že len ležíte, žerete, ležíte, žerete a spíte? Ja dokonale. Môj rutinný deň počas prázdnin vyzerá tak, že sa zobudím, jem, pozerám filmy, jem, potom spím na omvinkách a zrazu je ďalšie ráno.
(Táto epická myšlienka ale nie je moja, musím sa priznať.↑)
V izbe už pomaly nevidieť ani podlahu, ale to sa poddá. Celý rok, čo sme tu nám zdôrazňovali, aby sme zostali na prázdniny radšej tu, nech nestratíme angličtinu na záverečné testy. Jasné... ja som síce zostala, ale môj celodenný program vyzeral asi tak, ako gif uvedený nižšie.
Absolútne nehcápem, čo sa to so mnou deje. Nemám inšpiráciu, chuť, motiváciu... Proste nič.
Cítim sa ako totálna troska. Hnevám sa sama na seba, že sa nedokážem spamätať a začať konečne niečo robiť. Hocičo!
Hlavne by som nemala ležať na posteli, s notebookom na kolenách, však?!*
Chcela by som niečo robiť, ale keď to proste nejde... Tu nič nejde len tak. (tu=v mojej hlave)
Absolútne som sa o seba pestala starať a zaujímať - myslím ten zovňajšok. Von chodím ako najväčší bezdomovec, nenamaľovaná, neučesaná... som ľudská troska. :D
Proste posledné dni boli tak super (posledné normálne dni), tešila som sa zo všetkého... a potom som sa zas zamotala do minulosti, filmov a podobne. Ono to zo mňa vysáva pozitívnu enegiu a fantáziu!
Aaaaah!! Všetko ma tak rozptyluje! Na nič sa neviem sústrediť! Míňam nehorázne peniaze. Naposledy som si nakúpila toľko blond farieb, že až... Neviem, či si ich dať. Otec sa naštve do krajnosti, strýko sa mi bude posmievať, starký bude krútiť hlavou, teta mi povie, či mi nešibe, starká ma vydedí a sestra ma poľutuje. Snáď som na nikoho nezabudla.
Stále rozmýšľať, či si tú farbu dať teraz, potom alebo ju rovno vrátiť.
Ide o to, že mi strašne vypadávali vlasy a ja som ocinovi nakázala kúpiť tabletky, ktoré mi perfektne zabrali. Ešte mi aj vlasy rastú oveľa rýchlejšie.... No a keď ich mám konečne v poriadku, tak si ich dodrbem peroxidom. Ja som strašne vymletý človek... Ach toto celé je tak strašne fucked up, že sa to ani nedá vyjadriť.
No a môj dad sa naštve preto, že vyhodil toľké peniaze za tabletky v podstate pre NIČ!
... Ušla mi niť.

Si umelec!

23. dubna 2014 v 0:51 | L.
Keď si uvedomím, aký je Boh neuveriteľný umelec, keď dokáže stvoriť tak dokonalý hlas, tak nad Ním nedokážem prestať žasnúť, obdivovať ho. Ďakujem TI, ĎAKUJEM, že mi do života dávaš to, o čo ťa prosím, a zároveň mažeš to, čoho sa bojím. Si najlepší!

krajší svet

11. srpna 2013 v 17:12 | L.
Včerajší večer som trávila čítaním článkov o šoubize... Je mi na vracanie zo všetkého čo sa tam deje... (Teda ako sa to vezme o polovici vecí ani len netušíme). Je mi zle zo všetkého, čo sa na tomto svete všeobecne deje. To, aby sme si pomáhali nám hovoria tí, ktorí nám ubližujú najviac. Hovorí sa, že sme slobodní... ale o slobode tu nie je ani to S.
Prečo sme sledovaní? Prečo nám nemôže byť hovorené to, čo v skutočnosti ľudia chcú hovoriť. Prečo sú všade iba nastrčené figúrky, ktoré nás ovplyvňujú? Skurvené taktizovanie, bohužiaľ neskutočne schopných a vypočítavých ľudí.

Komu sa chce žiť vo svete, kde je toľko špiny?! A žiadne také, že si nič nevšímaj ak chceš žiť normálny život. Ak si to nemám všímať, tak potom nepotrebujem žiť. Trápi ma všetko okolo mňa.... Problémy, ktoré sa nedajú zmeniť... Ľudia hladujúci na po celom svete. Slávni ľudia, ktorí vykrikujú ako im posielajú pozitívnu energiu... Pošlite tam radšej seba a časť svojho bankového konta (ako napísal istý časopis).
Keď vydím každodennú pretvárku a ľudí, ktorí ju slepo nasledujú. Vo vnútri mi zúri búrka z toho, že nedokážem zistiť ani určiť, čo je pravda a čo lož...

Mrzí ma hudobný svet. Veľmi. Už dávno to nie je o talente... Mrzí ma ako spútavajú všetkých, ktorí chcú niečo dokázať... Síce si dotyční svoju cestu volia sami, ale... Nepomôžem si... Mám ľudí až príliš rada nato, aby som sa vykašľala na ich vlastné voľby. Mrzí ma keď robia kroky, ktoré nemusia... A úplne ma dorazí, keď MY idioti slepo kráčame pod ich velením.

Bola nám darovaná slobodná vôľa? Ale načo, keď v tomto svete už vôbec nie je potrebná!

Prečo nedokážem zachrániť všetkých? Je to strašný pocit. Strašný...

Je ne veux pas mourrir toute seule

10. srpna 2013 v 13:09 | L.
Posledné týždne boli fajn. Jazerá, kúpaliská, dažde, priatelia, noví priatelia, rodina, nové zážitky...
Celkom krásne leto po poslednom roku na strednej.
Teraz ma čaká UK a cesta plná neznáma.
- bojíš sa? pýta sa ma celkom známy hlas
- ani nevieš ako... odpovedám mu
Ešte tam ani nie som, ale už si viem dokonale predstaviť veci, ktoré ma čakajú. Za predpokladu, že mi schvália pôžičku, odcestujem do úplného neznáma. Jazykový problém bude zlý... veľmi zlý. Už len pri predstave ako idem do banky a budem počúvať o veciach, ktorým nerozumiem ani v rodnom jazyku mi naskakuje husia koža. V škole to nebude o nič ľahšie... Učiť sa mi nechcelo ani na strednej - nie to tam. Budem obklopená množstvom ľudí a ja už teraz cítim, že ma to bude už po uplynutí prvej sekundy v novej krajine ťahať späť domov...Klamem - už keď budem cestovať na letisko budem chcieť otočiť cestu. Bude to kruté, pretože na svojom domove veľmi lipnem a potrebujem tam byť vždy aspoň na víkend. V UK budem (ak sa podarí) na polrok (ak sa nepodarí) na rok...
Po pravde napoly sa teším - napoly nie. Bude to iné. Ale v hĺbke svojej duše viem, že je správne odísť. Neviem, kde sa to berie, ale mám v sebe ešte niekoho, koho prítomnosť beriem ako svoju. Radím mojej prestrašenej polovici duše, čo má robiť. Povedala som si, že ak si chcem zabezpečiť lepšiu budúcnosť a robiť to, čo ma baví, musím ísť študovať na dobrú školu. Chcela som pre seba to najlepšie, tak som sa do toho donútila aj keď som vedela, že neskôr si za to budem nadávať. Nevadí. Viem, že som urobila správnu vec. Aj keď na začiatku vyplačem aj tekutinu, ktorá tvorí moje telo.
Bude to ťažké ako nikdy... ale povedala som si, že to vydržať musím. Musím v sebe nájsť silu. Ako spieva jedna moja obľúbená singing queen (och metalový boh, odpusť mi túto lásku) si stvorený na to, aby si prežil... Pokúsim sa teda prežiť, prebojavať sa k tomu, k čomu chcem a začať milovať život. Peace
- ozaj mám nové znaky na tele, od prvého augusta -

kto sa neznáša? áno ja sa neznášam

16. července 2013 v 17:10 | l
Dnes sme boli pre lieky. Dostala som troje kvapky - keď som si čítala to na čo to je tak to bolo dokonale presné a to ma tá žena ani nevidela. Jedny sú dokonca na upokojenie či na čo a dostala som odpočúčanie že by som mala piť šalviový čaj. Nuž pijem.
Pred chvíľou som mala ďalší menší záchvat. Je mi hrozne... Tak veľmi sa potrebujem s niekým rozprávať. Potrebujem tu niekoho koho potrebujem už sedem rokov a stále tu nie je.
Bože ja sa nenvidím za svoje rozhodnutia. Mylne si namýšľam, že dokážem aj nemožné ale... ja som SLABÁ a pokúšam sa o niečo čo jednoducho nedokážem. Tu už nepomáhajú pozitívne rečičky...
Ja nie som pripravená na svet dospelých... Ja sa na svete CEKOVE necítim dobre. Ja viem, že sem nepatrím. Chcem ísť domov a pritom svoj domov ani nepoznám. Ja len viem, že tu to nie je... Cítim, že sem nezapadám a chýba mi niečo moje - čo tu nijakovsky nedokážem nájsť. Where's my home?

NECHCEM ísť na tú školu. Tak strašne nechcem. Viem si predstaviť aké ťažké to bude. Veď ja sa tam úplne zložím.. preboha - toto som chcela?

Zas je tu...

1. července 2013 v 21:51 | L.
Hej! Čo to je?! Nemalo to už prestať? Čo sú to za pocity?

Cítim sa totálne zničená, špinavá a zlá... Tiene sú všade, kam sa pozriem. Tiene mojej minulosti, ktorých sa ne(chcem?)viem zbaviť... Prečo zas nedokážem dýchať bez bolesti... Stovka výčitiek sa mi zabodáva do tela. Stovky hlasov mi hovoria, aká som zlá...
Ale keď ja za nič nemôžem... nevybrala som si túto cestu - tak prečo najväčšiu vinu hádžem práve na seba?

Dievčina, priveď sa k životu! Na nikoho nečakaj... Z neba ti nezoskočí zázračný princ... Všetko je len na tebe. Ak sa nezachrániš sama, tak sa nezachrániš vôbec...

Únava

12. června 2013 v 20:18 | L.
Kašľať úvody. Cítim sa hrozne. Tak veľmi by som potrebovala odpočinok. Keby ma tak všetci chceli nechať aspoň na chvíľku. Prechádzať popri mne bez toho, aby reagovali na moju prítomnosť. Chcem len tak ležať, plakať a počúvať rozbíjačské songy.
Svoju optimistickú náladu som na dnes úplne vyčerpala. Celé týždne dávam rozumy všetkým svojim depresívnym kamarátom a nakoniec som tu jediná, kto by ich (ako tie rozumy) potreboval.
Som tak neskutočne vyčerpaná, že tomu ani sama nerozumiem. Chcelo by to bylinkový čajík a dlhý, dlhý spánok.
Potrebujem, aby ma opustili tie hlúpe myšlienky a hlasy, ktorých mám plnú hlavu. Dúfam, že nado mnou skutočne neexistuje žiadna bublina, v ktorej by si všetci mohli do detailov popozerať moje myšlienky. Hrôzostrašná predstava. Dokonca niekedy druhá realita.
Ja som tak zakomplexovaná až mi je z toho momentálne do smiechu. Nechápem ako mi môže písanie takto meniť nálady.
* * *
Začalo sa mi diať to isté, čo pred pár rokmi - len s tým rozdielom, že vtedy to bolo iba počas horúčky. Teraz sa mi to opakuje vždy keď zaspávam. Je to nechutné. Všetko sa v mojich predstavách zväčšuje alebo zmenšuje. Dokonca, sa mi zdá, že sa to skutočne deje. Chytá ma z toho hysák. Snažím sa hovoriť si, že to nič, je to len v predstavách - nie je to realita.
Padám na dno a opäť túžim privolať si svojho (Levík, ty vieš koho). Stačí jedna myšlienka a je tu. Ťažké to nebude. Zamotám sa do toho znovu alebo vytrvám, keď ho už nepotrebujem? To je ťažká otázka.


Vtipné, že väčšina ľudí má problém s realitou... Ja ho mám tiež, ale nie až taký veľký ako s mojim vnútorným svetom. Tam vediem najťažšie boje, a preto vždy vyzerám ako duchom neprítomná.
No ale späť k tej realite. Mám si nájsť brigádu. No prob, bro, ale... keďže u nás ponúkajú miesta len pre štetiny, nesmiem byť príliš optimistická. Čo už, tá moja nekomunikatívnosť nepustí... Ani príjemným vzhľadom neoplývam (už minule som viedla úvahu nad týmto slovom). To je fakt smola.
Došli mi slová. Teraz by mi pomohol len plač - čo si tu, kde teraz som, dovoliť nemôžem (som späť u daddyho) alebo Tralaliodný bublinko. Bolí ma hlava, ide mi ju roztrhnúť - zrejme z toľkého cestovania alebo z toho, že tu tú chvíľu ťukám do písmeniek. Neviem.
Dodatok č.1 - dnes som bola so slečnou P. vonku. Obe sme už boli trošičku frustrované a ... vyplatilo sa. Bolo perfektne.
Dodatok č.2 - poplach! Kamarát mi nečakane napísal pár nežiaducich slov. Uzemnila som to hneď na začiatku. Hádam to pomôže. Prosím, prosím, Bože - len nech jeho kamarátske city vydržia! Ja nič viac nechcem a ani nepotrebujem. Prosím! Prečo vždy, keď si nájdem kamaráta opačného pohlavia, sa to musí obrátiť? Prečo?! Nenávidím to.
Asi si hodím sprchu, ľahnem si, zapnem milovaného Hausíka a pohladím svojho psíka ležiaceho pri mne a odídem do ríše snov hľadať Agape...
Tak ale moment slečna - vy si protirečíte. Keby nie ste taká vyberavá, máte všetko po čom túžte ako na zlatom podnose. Ale čo už, keď citom človek nerozkáže.
Odísť, zaspať, nechať nočné mory ovládnuť myseľ a znovu sa prebudiť ako človek s chuťou žiť.

Učenie

14. května 2013 v 22:58 | Nahnevaná Lula
Takto to poviem. Som totálne v háji. Chytila ma letargia, nedokážem už do seba nič dostatať a to neviem ani len štvrtinu zo štvrťky. Behám z jedého miesta na druhé a nič mi to nepomáha. Ja som už zúfalá. Na jednej strane budem šťastná ak zmaturujem na štvorky a na druhej smutná, že som sklamala iných.
Nenávidím tú zodpovednosť za ľudí, ktorých mám rada.
Ide ma roztrhať. Vôbec nemám dosť vlasných problémov. Vôbeeec...

Skurvená platonická láska

12. května 2013 v 20:55 | L.
Neznášam to. Neznášam. Mám chuť umrieť zakaždým ako si spomeniem na moju sedemročnú premárnenú životnú púť.
Som hlupaňa, že neviem povedať tie dve slová.
Už nemienim znášať nedostatočný prísun vzduchu v pľúcach, vždy keď si len spomeniem. Nechcem znášať motýlie krídla zakaždým keď sa usmeješ a zaklipkáš tými očiskami.
Chýbaš, veľmi chýbaš.
Kiežby som ťa už nikdy nestretla. *Ako keby to pomohlo. Nemusím ťa ani vidieť a každý deň mi nevedomky dokazuješ, že jediné peklo, aké existuje je na zemi.
Vždy som opovrhovala týmto citom. Vždy. Som príliš hrdá na to, začať si s niekým iným. Veď nie je podľa mojich predstáv. Nepáči sa mi, tak s ním nebudem nie?! A kebyže sa mi ten mužčína odváži prejaviť city, poslala by som ho čo najďalej. Nenávidím, keď sa niekto do mňa zaľúbi. Vadí mi to. Hrozne. Hneď ho znenávidím a nemôžem s ním vydržať v jednej miestnosti. Neviem prekonať ten odpor, ktorý voči tomu človeku cítim.
Toto je môj údel. Do mňa sa nikto nemôže zaľúbiť prvý, pretože nepochodí. Boha, prečo práve ja musím byť takáto?
Jéj blesk.
Jéj hrom.
Ja som jeden neusporiadaný chaos, obyčajný uzlík nervov.
Neznášam sa.
Čudujem sa, že sa ešte dokážem rozprávať s Casanovom. Možno preto, že to nepovedal priamo, ale chodí okolo horúcej kaše a ja sa nevzdávam pocitu, že to nemyslí vážne. Aj keď každý deň ma presviedča o inom. Pyroslavka, zabi ma!

Toto je vtipné. Ja budem naveky zdôrazňujem N-A-V-E-K-Y v začarovanom kruhu. Ja si nepomôžem keď potrebujem 360 dní v roku nevšímavosť a ostatných pár dní lásku. Opakujem sa ale... som hrozný človek, hrozný. Najmä preto, že mi je z toho všetkého do smiechu.
 
 

Reklama