Cesty necesty s rozpadnutým kufrom

Jeden dlhý 7 a pol-mesačný príbeh

23. dubna 2014 v 20:39 | L.
Ak neberiem do úvahy zopár dní po 22. auguste, plus včerajší deň, môj blog nezažil príspevok už takmer 8 mesiacov (alebo 36 týždňov, prípadne 224 dní).
Keď sa pozriem späť, čo VŠETKO sa za ten čas udialo, nenachádzam slov. Leto dva nula trinásť - a v podstate celý rok - bol zvláštny. Skončila som posledný ročník strednej a zmaturovala len za pomoci dobrých ľudí a Boha. Veď načo predstierať.
Skončila teda jedna životná etapa. Všetci sme sa rozutekali po svete. Niektorí odišli na výšku, niektorí za prácou...
Ja osobne som si vybrala školu. Som večný študent a riadim sa heslom:"Kým nemusíš pracovať, nepracuj."
Už od mája som vybavovala potrebné dokumenty a snažila sa dať dokopy aké také portfólio. Štvrtinu prázdnin som strávila u sestri, ktorú úprimne ľutujem, keďže v tom období som prestala užívať antidepresíva, čo spôsobilo veľkú nestabilitu mojich emócií. Každý jeden deň som sa triasla strachom, nervami a bezmocnosťou. Nevedela som ako ďalej. Položili ma všetky tie vybavovačky. Vybrala som si veľmi zlé obdobie. I keď možno, keď tak nad tým uvažujem, aj veľmi dobré, také akurát.
Všetko som však zvládla a nejakou zvláštnou náhodou sa stalo to, že ma prijali.
Neverila som, že je to možné. Bola som prekvapená, že práve ja som dostala takúto možnosť. Ni(e)kto ako ja!
Po všetkých tých demotivujúcich rečiach niektorých členov mojej rodiny.
Doteraz si živo pamätám ako mi 'zľahčovali situáciu' ich poznámkami o tom, že nie som schopná sa o seba postarať sama, že už len na mňa čakajú v UK, že si nemám robiť žiadne nádeje.
Ja som však vždy tajne potichúčky dúfala, že raz niečo dokážem. A zrazu to bolo tu. V izbe sa rozhodstilo ticho, no po pár sekundách toho konečného krásneho ticha sa ozvali nové reči. Neteš sa zbytočne, ešte nemáš to, ešte nemáš tamto, nakoniec tam možno aj tak nepôjdeš.
Prázdniny sa míňali a ja som sa snažila chodiť po všetkých tajných zákutiach svojho maličkého 'raja', snažila si zapamätať všetku tú nádheru a dokonalosť navôkol.
Desila som sa dňa svojho odchodu. Avšak raz musel prísť aj ten. Síte to už je vyše 3/4 roka, no ja si živo pamätám ten deň pred.
Bola som sa rozlúčiť so svojou susedkou. Moja drahá 'starká', ako sme si spolu poplakali. Sľubujem, že v momente, čo dorazím domov sa zvítam s jeho obyvateľmi, a potom vyrazím za ňou, ak bude doma. Tak sa už na ňu teším!
No ale späť. Pamätám si ako som večer balila posledné veci, keď som zistila, že budem potrebovať aj odvoz autobusom.
Utekala som teda popri cintoríne za svojím strýkom, rýchlo vybaviť aj to.
Keď som sa vrátila naspať, ocino ma čakal v izbe. Podal mi mikinu, ktorú som od neho žiadala snáď miliónkrát a nikdy predtým mi ju nechcel dať.
Síce mi ju len podal, no ja som vtedy myslela, že mi praskne srdce. Ja viem, že on emócie schováva. neplakal dokonca ani na pohrebe svojho brata, avšak ja ho dokážem čítať ako otvorenú knihu a viem, že je vo vnútri neskutočne stratený a ubolený.
V noci som si k sebe vzala svojho psíka a spinkala s ním. On ma však nemá rád, pretože odišiel keď som zaspávala. :)
Na ďalší deň sa takmer všetci rozplakali. Moja teta ma dostala najviac. Všetci z ocinovej strany sa nikdy nejak citovo neprejavujú. Nikdy. Nevedia povedať človeku, že ho majú radi. Avšak keď som ich takto videla, vedela som, že mi to hovoria cez slzy.
Ja sama som na tom nebola najlešpie. Neviem koľkí z vás zažili to, čo ja v septembri. Odchádzala som z pohodlia a bezpečia rodiny do úplného neznáma. Niekam, kde som nepoznala nikoho.
Najzaujímavejšie bolo, že som dovtedy nikdy nepobudla v zahraničí viac ako jeden deň. Moje najvzdialenejšie výlety boli v našich susedných štátoch. Najdlhšie prázdniny som strávila u svojej sestri, ktoré trvali asi tak jeden mesiac.
Keď si ďalej spočítame fakty, že som práve prestala brať lieky, ublížiť mi dokázal aj zvýšný hlas, že som nemala vybavené ani len ubytovanie... a najhlavnejšie, že od samostatnosti som mala tak ďaleko ako Voldemort k existencii, zistíme, že som to nemala ani trochu ružové... O mojom neskutočnom strachu z neznáma ani nehovoriac.
Mala som však šťastie a byt som dokázala nájsť ešte v deň svojho príchodu. Zdalo sa, že mi niekto tam hore veľmi usilovne pomáha.
Spočiatku to bolo síce ťažké, preplakala som deň za dňom, noc za nocou, nejedla som, nepila. Ale ako sa míňali dni a týždne, začala sa ozývať moje svedomie, nútila som sa žiť. Nútila som sa vstať z popola.
Trvalo to, no postupne som prestala plakať, našla si nových priateľov, prežila ďalší ošial platonickej lásky, naučila sa variť, byť celistejšou...
Dokonca som našla niekoho, kto dal môjmu životu nový zmysel. Bola som práve u spolužiaka doma aj s Wuckou, keď jej jeho sestra oznámila:
- Why do you think she's here? *ukazujúc na mňa*
- She had to find Him.
- That's why she met this boy! God wanted to gain her. It's the same with you."
- You are here, because He wanted you to come and hear this.
Je toho toľko, čo vám musím o Bohu porozprávať! Pamätám si na moju prvú skúsenosť s Ním. Bola som veľmi veľmi malá a čítala si knižku "Svetielko". Bol to darček od mojej starkej. Ako som spomínala, čítala som jej stránky, keď ma naplnil akýsi krásny pocit. Nebol neznámy, bol tak čistý a neopísateľný, že som ho ani za toľké roky nezabudla.
Taký istý moment ma zasiahol raz v noci v tábore, keď sme šli do lesa na Nočnú hru. Ja som všeobecne známa svojím neskutočným strachom, tak bolo veľkou podivnosťou keď som kráčala s úsmevom, naplnená tým nádherným 'svetlom' úplne bez strachu.
Ako som však dospievala, tvorila som si vlastné názory (je veľmi zvláštne, že práve v tomto období nám hodili do učebných osnov filozofiu... keď sme najviac ovplyvniteľní) a zabúdala na Neho... Jedného dňa som si dokonca povedala, že proste neexistuje a hotovo. Úplne som si ho vymazala zo života.
Až doteraz. Nastal bod zlemosti a vtedy mi Boh ukázal s kým s adať do reči a ským sa spojiť. Tie momenty, keď sa ma Boh dotýkal boli priam neskutočné. To ako s vami dokáže komunikovať je čarovné. Rozplakala som sa ako malé dieťa, keď som cítila tú prítomnosť. Plakala som a plakala.
Ako prešlo pár dní, ten pocit vôbc neustupoval. Bola som snáď každou myšlienkou pri ňom. Zažila som veci, ktoré mi predtým boli len totálnym výmyslom... Daroval mi kúsok seba a ja som zrazu začala všetko vnímať úplne inak. Nemala som potrebu smiať sa z ných, cítila som k nim len lásku. Čistú lásku.
Avšak opäť som sa dala zlákať druhou stranou. Prestala som sa s Bohom komunikovať. Začala sa opäť viac zaujímať o pozemské veci. Začala som si opäť brať k srdcu to ako vyzerám. Až kým neprišiel ďalší zlom. V momentoch, kedy som sa najviac trápila kvôli tomu, že nie som taká pekná ako ostatní, že nie som tak úžasná ako ostatní, som náhodne dostala správu od jednej veľmi nábožne založenej kamarátky, stretla len tak Divinovu sestru a ako som tak pri nej stála, cítila som z nej opäť to neskutočné dobro a spomenula si, že aha... Otecku je tu.
Nemám sa prečo trápiť, pretože je so mnou. On, ktorému sa mám páčiť najviac. Ten ktorý sa na človeka nepozerá očami, ale srdcom. Ten, čo vás pozná do detailu...
Najviac ma mrzí to, že sa stretávam s nepochopením. Celé tie roky, som sa obklopovala ľuďmi, ktorí sú neveriaci. Raz mi tak aj napadlo, že to tak malo byť, aby som s nimi bola v kontakte, keď sa zmením. Aby im mohol podať svedectvo človek, ktorému veria.
Keď im hovorím, o zostúpeniach Ducha svätého o prípadoch, čo sa stali mojim kamarátom. Vštci mi hovoria, že je to psycho. Dávajú mi rôzne dôvody prečo Boh neexistuje, ale keď im dám ja tie, prečo áno, zrazu nemajú argumentov.
Je to pre nich niečo divné, od čoho treba dať ruky preč... Boja sa toho.
Všetky svoje teórie stavajú na chybách cirkvi, lenže to, čo si neuvedomujú je, že cirkev a Boh nie je jedno a to isté.
Odporúčam pozrieť si tohto chalana a prečítať jeho knihu.
Vďaka ľuďom som pochopila, to, čo som nechápala ako malá. Boh Ti nič nechce brať, ani ťa za nič trestať, nechce ti vziať slobodu a pripútať ťa hŕstkou pravidiel. To vôbec ale vôbec takto nie je.
Naopak! On dáva spobodu a pravdu, ktorú človek hľadá. On nežiada nič iné iba to, aby mu človek dôveroval a aby miloval. Najvrúcnejšie ako len vieme. Ak to nevieme, on nás to naučí.
Ďalšia vec, ktorá ma mrzí je, keď sa spochybňuje jeho všemohúcnosť. "Prčo nás potom neprinúti milovať ho?"
(A toto nemám z vlastnej hlavy, iba parafrázujem) - Pretože nám miluje láskou, ktorá nie je závislá od tej našej. Preto sa volá nepodmienečná. Miluje ťa takého aký si. Špinavého, uplakaného, hriešneho. Pretože taký Boh jednoducho je.
Nechce nás prinútiť milovať ho preto, pretože prvou podmienkou lásky je sloboda! Miluje nás tak veľmi, že nám dal slobodu výberu. Aby sme si vybrali, či chceme kráčať cestou tmy alebo svetla.
Mnohí si hovoria, že Mu potom na nás nezáleží, keď nás nechá kráčať len tak. Lenže tým, keď trpíme my, on trpí miliónkrát viac. Veď o tom je láska. Keď ubližujete sebe, ubližujete aj tomu, koho milujete....
Preto sa hovorí, že náš Boh, je veľakrát nešťastne zamilovaný.
Toľko mám k tejto téme čo povedať. Tak rada sa o ňom rozprávam, ale stále som ešte niekde na štartovnej čiare... a najskôr musím byť silná ja, než začnem moralizovať...
Len jedno chcem povedať. On dokáže liečiť. Nelieči povrchovo, on lieči komplexne. Ak ho žiadate o to, aby vás vyliečil, nebude to hneď, pretože lieči všetko, a pokiaľ nie je vyliečené vaše duševné zdravie, nemôže byť vyliečené ani to fyzické.
Nie je ťažké uveriť, ale zotrvať.

So this is where you fell

19. srpna 2013 v 10:46 | L.
Sníval sa mi úplne 'úžasný' sen. Bola som vo filme Happening a spoločne s hlavnými hrdinami som utekala pred tou bláznivou babičkou. Tentoraz ňou však bola, jedna žena odtiaľto. Oni ušli skôr, ale ja som si povedala, že zostanem, pretože babička určite bude utekať za nimi. Na moje prekvapenie však vošla dnu a škrtla zápalkou. Ja som rýchlo odtiaľ začala utekať, ale ona ma zablokovala a vybehla von skôr a nech som dvere držala akokoľvek silno, zabuchla ich a ja som zostala v plameňoch. Zobudila som sa uprostred noci s myšlienkami, ktoré ani nechcite zažiť. Bolo to hrozné! Zostala som hore a premýšľala nad tým, či to je znamenie, o ktoré som žiadala.
Už dosť dlhú dobu premýšľam nad tým, aká som skazená. Chcela som vedieť, či to tak má byť, alebo je to niečo s čím sa mám v živote popasovať. Ajhľa tu to máme. Sen sa dá pochopiť viacvýznamovo, ale korý význam je ten, ktorý si mám vziať k srdcu? Čo keď to bolo o tom, že sa mám sama rozhodnúť ako fungovať ďalej? Sú obdobia kedy svoju zlobu na sebe milujem, ale častejšie sa vyskytujú tie, kedy by som sa za to umlátila pánvičkou. (Sabi vďaka ti za tieto výroky ♥:)
Inak, akurát pred pár minútami mi došiel list s pôžičkou. Poslali mi nejaký fucking login a tým to haslo. Najlepšie je, že mi neposlali jeden najdôležitejší údaj, na ktorý budem musieť čakať ešte nejakú dobu. Môžem ja toto...
Mám ešte jednu pozitívnu vec. Zrejme máme s MZM od septembra kde bývať. Síce to bude ďalej od školy ale... lepšie ako nič. Bojím sa ako nikdy, ale prežijem a ak nie, je mi to jedno...
Aj tak sem nepatrím... Boača kde je ten domov, ktorý tak zúfalo hľadám? Asi sa dávam na vieru... Asi som sa tak polovične aj dala... Lebo som čítala chujovské články a teraz sa bojím.
Starká sa naštvala, lebo si chcem dať modré vlasy... No jeemine.
Idem písať príbeh, čuš.

Len tak krátko... myšlienky mi ušli

17. srpna 2013 v 13:32 | L.
Keď už sa tu dívam na túto voľnú plochu, reku niečo napíšem. Ako si žijem v posledných týždňoch? Výborne. Pravidelne behávam a cvičím, lebo som toto.
Beh ma napĺňa šťastím a novou energiou. Začala som sa venovať novej poviedke, začala som čítať Bibliu, básničky a jednu taoistickú knihu o zdraví. Je mi svetovo... (Bez ostatných problémov, ktorých je 80%).
Je mi úúúplne perfektne, keď rozmýšľam o dobre a o zle... Nikto nevie, čo je dobré a čo zlé, tak prečo nás o tom poučujú? Je to na chuja. všetko...
Včera som mala perfektnú hádku s otcom. Povedal, že nikam ani nemusím chodiť a môžem ostať pracovať doma... No to si uhádol. Tak samozrejme, že ostatnem na konci sveta a nechám si život preciecť pomedzi prsti... samozrejmeee...

mravec

12. července 2013 v 17:49 | L
Vzali ma na vysokú. Keď eufória najvyšieho bodu (takú som nemala sto rokov) opadla, uvedomila som si, čo to pre mňa znamená - alebo som si najskôr uvedomila, čo to znamená a až potom opadla eufória? Áno, to skôr.
Holly shish kabob! Ja som taká štvorbodková. Čo som si ja o sebe myslela? Ako môžem ísť tak ďaleko, keď som po prvé - chudobný študent, úplný vymletý keksík a... hlupaňa hlúpa. Veď ja nemám vedomosti, ja nemám nič. Ja neviem ako sa starať sama o seba vo svete. Pokiaľ ide o to ako byť gaučový maniak, som široko ďaleko najlepšia vo svojom odbore, viem si prichystať jedlo, viem si upratať - ALE všetko si platiť, strážiť si peniaze, nakupovať jedlo, variť jedlo, nakupovať veci dennej potreby, chodiť do práce, robiť dobrovoľnícke práce a študovať to, čomu nerozumiem ani v slovenčine?! Ty kam chceš ísť, keď vieš iba... povedzme nič?
Ja som úplná tupaňa. Keď niečo chcem robím všetko preto, aby som to dostala - a keď to mám, dostanem strach, lebo zistím, že NA TO VLASTNE NEMÁM. Chcem niečo čo ani nechcem.
Niečo vám sem dám... moju konv. s kamarátom
Pán M: Zostarli sme. Je načase začať existovať tak trochu po svojom.
L:Čo má však robiť moja detská duša, ktorá nezostarla spolu so mnou?
Pán M:Myslel som, že práve kvôli nej chceš na umelecký smer.
Dieťa v sebe nenechávaj umrieť.
Nikdy.
Nauč ho s tebou žiť.
Len dieťa dokáže byť skutočne fascinované a nadšené.
U dospelých ľudí je to klam.
Čo sa teraz v tebe ozýva, nie je dieťa. Dieťa si ide za svojím, kým žije a vládze. :)
Môžem byť obklopená takými dobrými ľuďmi? Všade vôkol mňa niekedy vládne toľké dobro až mám pocit, že si to nezaslúžim a som nešťastná. Na druhej strane niekedy je tu ten opačný prípad a vtedy som nešťastnejšia ešte viac.
Odveci ale... dnes bola moja sestra u akejsi liečiteľky. Opýtala sa jej len, že má sestru, ktorá by potrebovala vedieť, čo jej je.
Ona jej iba prikázala predstaviť si ma a DOSLOVA jej povedala všetky príznaky, čo mám a povedala nakoniec aj to, čo mi je. Mám niečo so žlčníkom, ktorý mi vystrekuje žlč do žalúdka a preto ma to vraj vždy po jedle tak bolí, páli a mám kŕče - vraj skôr na pravej strane a mám stále nafúknuté bruško ..."a (z tohto som zostala omráčená, lebo o tom nevedela ani sestra, bolievajú ma kolená, keď schádzam po schodoch) z toho jej bolesť vystreľuje do oboch kolien a podkolenia -skôr do pravého, ale aj do ľavého- má v kostiach boreliu... Dám jej nejaké troje kvapky na to."
Keď mi to doma sestra povedala som úplne nechápala! Vraj ako to hovorila, že si prechádzala po tých častiach tela, čo opisovala. Čisté psycho. Že napísala si lieky a odložila si ich - akokeby vedela, že po ne budem chcieť prísť. Fest hardcore.
Aspoň nejaké rozptlýlenie od tej školy. Už rozmýšľam ako zrušiť prihlášku... Ale nebolo to tak aj so strednou? Ani nespočítam koľkokrát som už chcela prestúpiť počas štúdia na nej... ale vytrvala som nejako. Lenže toto je iné - buď sa samostatnosti naučím alebo ... bohužiaľ samovražda v priamom prenose :D Ale nie... nechcem ísť do zatratenia. :D

Prečo som šibnutá - dôkaz č.1

25. června 2013 v 21:42 | L.
Text som písala včera ↓
Ponúkam vám prvý dôkaz, o ktorý sa opiera moja rodina, pri svojom presvedčení, že som nejaká divná.
Keď vonku svieti slnko, sedím vo vnútri. Niežeby som sa nevyžívala v hebkých lúčoch našej najbližšej hviezdy, no cez dlhé obdobia sucha zo mňa iba vysávajú energiu. Nepomôžem si proti tomuto zákernému upírskemu nástroju.
Práve dnes sa mi stalo niečo, o čo sa chcem s vami podeliť. Už celé týždne u nás pražilo slnko. Najhoršie som to znášala, keď som musela s hrablami v rukách stáť pri sene a tváriť sa, že sa aspoň snažím pracovať. Stihla som spomenúť ako túto činnosť neznášam? Ak nie, tak teraz nastal ten správny moment - neznášam to.
Ale späť k tomu, čo som chcela. Písala som o dlhom období, v ktorom slnko nastavilo krutú diktatúru.
Dnes sa však niekto postavil na odpor. Obloha potemnela a zajala to žlté teleso do objatia tmavomodrých mračien. Viete, ja mám v sebe jednu neidentifikovateľnú silu, ktorá ma núti vychádzať von vtedy, keď je to vhodné najmenej a núti ma obliekať si veci, absolútne neprípustné pre dané počasie. Tak tomu bolo aj teraz. Vyšla som von akurát vtedy, keď začalo pršať. Šla som na pár metrovú prechádzku aj so svojím foťákom, pofotila niekoľko vecí a vrátila sa späť. Vtedy sa už akoby nad nami roztrhlo more (jasné, že tam žiadne nebolo, to bola len metafora). Rozpršalo sa ako nikdy. Ťažké kvapky šľahali do okien akoby to boli mince.
Chvíľku som pobudla vo vnútri, no potom ma zas nejaký neviditeľný háčik vytiahol von. Vtedy sa už aj počasie upokojilo. Padal len drobný dážď, čo sa mi na moju prechádzku hodilo tak akurát. Chvíľku som rozmýšľala, či so sebou vezmem aj foťák, no ovládla som sa a nechala ho bezpečne skrytý - ani neviem kde.
Ako som kráčala, úsmev, ktorý sa na mne často nevidí, sa mi väčšmi a väčši rozširoval, pretože aj hustota dažďa narastala s každým mojim krokom. Cupkala som si v sandálkach, mojich obľúbených čiernych šatách a bunde, presvedčená, že zájdem len na pár metrov a vrátim sa. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa ocitala stále ďalej a ďalej a ani zďaleka som nemala dosť! Moje prvé kroky viedli k cintorínu. Rada navštevujem tiché miesta. Je zvláštne, že aj keď som bojko bojkatý, keď prší, nebojím sa nikdy ničoho. Pozrela som si nové náhrobky, posmútila nad starými známymi a pokračovala v ceste ďalej.
Kráčala som a cítila ako mi po tvári stekajú nové a nové kvapky a pokúšala som si predstaviť moju linku, ktorá musela byť roztečená kade-tade. Úprimne som sa tej predstave zasmiala a hop, skočila som do prvej kaluže. Cítila som ako mi voda vyšplechla až kdesy na bedrá, ale bolo mi to úplne jedno. Od tohto momentu som neobišla ani jednu mláku. Každá si vyskúšala, aké to je keď na ňu skáče bláznivá vraj už dospelá, puberťáčka. Cestou som stretla aj autobusára, ktorý rozhodil rukami a ústami mi naznačil, čo pre svätý kebab robím v tomto počasí vonku. Iba som mu zakývala zasmiala sa a rozbehla sa ďalej. Skackala som si a smiala sa. Tešila som sa z každej kvapky, ktorá na mňa dopadla. Už dávno som nebola tak šťastná.
Moje kroky ma dokonca zaviedli aj na jazero. Všimla som si jedného rybára, ktorý na mňa tiež nechápavo pozeral. Jeho pohľad bol ešte vtipnejší, keď sledoval ako sa rozhodujem medzi nasledovnými možnosťami: Zostúpila som po schodíkoch až celkom do vody. Namočila som sa len po stehná - však vonku bolo dosť chladno, nemohla som ísť plávať. Čo však čert nechcel, voda bola tak príjemne teplá, že som najskôr z nej vyliezla, popremýšľala, či mi vážne bude vadiť, že si rybár o mne pomyslí, že mi to pere na entú, no rozhodla som riskovať. Vyšla som z vody, vyzliekla si bundu aj šaty a snažila sa nemyslieť na moju rôznofarebnú spodnú bielizeň a s rozbehol som skočila do vody. Nebolo mi všetko jedno keď som si predstavila tie obrovské rybyská, čo podo mnou v tej chvílke môžu plávať. Doplávala som si k mostíku a skočila šípočku. Bolo mi najúžasnejšie na svete. Padal na mňa dážd a ja som bola vo svojom živle...
Cesta domov bola trochu studená a troooošičku ma bodalo aj svedomie, kedže mám stále chrípku a v najstudenšom počasí sa kúpem... Ale pohoda. Keď som prišla domov, všetci boli hotoví. Nech. To oni sa vo vnútri nudili - mali právo byť nahnevaní ;D
Ale nie. Vraj: "Neželaj si ma ak opäť ochorieš!" volal na mňa otec z okna len čo som otvorila bránku. 'Holy shis kebob, to som už pod akým dozorom..'- myslím si. Osis...

Ježko

20. června 2013 v 7:25 | L.
A je to tu. Prišiel mi e-mail s info o portfóliu, ktoré mám poslať na svoju výšku. Chvíľku po prečítaní témy, som bezradne hľadela na monitor, no potom sa mi myšlienky a nápady začali hrnúť ako nič. Jedna lepšia ako druhá.
Rozhodla som sa, že do toho vložím kus seba. Pojmem to možno trochu temnejšie, ale bude to moje. Kebyže to mám urobím inak, zaprela by som samú seba a to sa mi veľmi nechce.
Celkom sa nato teším. Mrzí ma však, že na to nemám viac času, lebo až po tomto mesiaci začínam fotiť s novými tvárami a celkove aj s tými starými. Teším sa ako 5-ročná. Čo si budeme klamať - tak sa aj cítim a je mi dobre - teda ako kedy, ale to je úplne vedľajšie. :]
Dnes idem na vyšetrenie a asi aj po lieky. Už sa mi tam nechce chodiť. Ale čo narobím... OMG dnes sa mi snívalo, že som bola u lekára a keď ma sestrička vyšetrila, postavila som sa a vypľula si do dlaní spodný rad zubov. Všetky mali farebné, trochu priehľadné korunky a vyzerali ako mliečne. Najskôr mi bolo ľúto - ale potom som sa potešila, že dostanem náhradu. Nie som šibnutá?! Viete, čo znamenajú zuby v spánku? Smrť. Strašidelné :D
Túto nedeľu som bola po prvý raz v kostole po vééľmi dlhom pohanskom čase. Chvíľku som sa tam cítila úplne strašne, pretože mi bolo do smiechu zo všetkých tých ľudí, ale potom prišla naša pani farárka. Vybrala si peknú kázeň a krásne som sa v nej našla - asi ako každý. I keď mňa nikdy nebrali takéto pletky. Počas tej hodiny, čo som tam sedela sa mi v hlave vynárali nespočetné množstvá názorov - mojich názorov. Ale o mojom pohľade na cirkev sa tu monológy viesť nechystám, čiže to ani nejdem ďalej rozvádzať.
Proste pani f. bola u nás naposledy, pretože krásne mesto, pri kr. bývam má reči do každého, kto tam pracuje viac ako štyri roky. Ona to už nezvládala a tak podala výpoveď. V kostole sa s ňou skutočne nádherne rozlúčili. Decká jej vymysleli básničku, dostala dary a poďakovala nám za to akí všetci sme, a tak. Nečakala som, že ju to tak rozplače, lebo vyzerá ako riadne silná žena. Najviac ma dostalo to, keď pred všetkými spomenula svoju chorú mamičku, čo ju asi zobralo najviac.
Čo je vtipné, ja som slzy zadržala. Asi mi na tú moju precitlivenosť začínajú zaberať tie hlúpe lieky. Znovu uvažujem nad možnosťou nebrať ich. Aj tak si nimi iba robím zle (ako som zistila pri čítaní istých článkov).
Včera som fotila ježka, prechádzal cez cestu a ja som akurát zhodou okolností išla fotiť. Bojím sa ježkov, preto som nešla príliš blízko, lebo som nevedela odhadnúť ako rýchlo dokáže chodiť a ako rýchlo ja dokážem z čupiacej polohy utekať.
Čo vy viete, ak by sa za mnou rozbehol...
No nič. Idem raňajkovať...

Šok

6. června 2013 v 14:49 | Nikto
Je tomu presne týždeň, čo trávim svoje predĺžené prázdniny u mojej sistr. Strážim malú blonďavú a veľkého hokejového hráča. Úprimne, celkom mi dodávajú chuť do života. Je neskutočné ako sa na nich JA dokážem nasmiať. To najmenšie dieťa ma núti vystupovať zo svojej škrupinky konzervatívneho človeka deň čo deň. Obdivujem jej prirodzenosť... Nevie sa pretvarovať. Núti ma robiť veci, ktoré považujem za vrcholne trápne a aj napriek tomu ich robím, lebo to stojí za ten rozkošný úsmev.
Ďalší plusový bod je, že som so svojou pokrvnou sestrou. (Viete, lebo ja mám veľa sestier. Veľa sestier, s ktorými však nezdieľam rovnakých rodičov. ;)
S ňou jedinou som vždy sama sebou. Pravú Kubinku Lukovú pozná len veľmi málo ľudí. Možno ich spočítať na prstoch jednej ruky.
Pri tých ľuďoch necítim žiadny blok a viem, že im môžem dôverovať. Čo ma robí smutnou je, že aj mnohým ľudom, ktorých mám rada nedokážem povedať veľa vecí. Cítim, že im môžem dôverovať, no nemám s nimi spoločnú reč. Neviem, o čom sa s nimi rozprávať. Na tému, ktorú dokážem rozoberať s mojimi v srdci zamknutými ľuďmi do detailov, sa v spoločnosti tých druhých ľudí nedokážem vyjadriť. Ale prečo? Keď ich mám rovnako rada...
No ale späť. S mojou sestrou sa dokážeme rozprávať do noci - aj do rána. To je človek, pri ktorom poviem aj čo neviem. Teraz sa to stalo naopak. ONA povedala niečo, čo nie že nevedela - ale nechcela. Prekecla sa o veci, ktorú som sa ja, v živote nemala dozvedieť. Vedeli to len traja členovia našej rodiny. Možno si poviete, je to jedno, odohralo sa to aj tak dávno, ale mňa to riadne zasiahlo. Ako mi to sestra nechtiac prezradila, mysliac si, že to viem, nevydržala som to a nekontrolovateľne sa mi z očí liali slzy. (Už mám konečne vysvetlenie, prečo som tak hrozne precitlivelá... pán doktor mi povedal. Ojoj)
Ona mi, moji milí, zlatí, povedala, že pred 17 rokmi som mohla mať súrodenca, ak by sa maminka rozhodla inak... Ja viem, všetko je tak, ako má byť. Stalo sa len to, čo sa malo stať a bla bla...
Ale... čo ak? Nemá zmysel zaoberať sa vecami, ktoré už nezmením. Budú ma ťahať späť a nedovolia mi pozerať budúcnosti do očí. Och ale... čo ak by som tu mala niekoho ďalšieho pri sebe. Čo ak by som bola teraz doma s bratom alebo sestrou. Možno by sme bývali inde, možno by som nešla ani na strednú tam, kde som išla. Život aký žijem by bol úplne iný...
A ako tak rozmýšľam - prečo som dostala šancu žiť práve ja? Prečo nemohlo byť prvé ono? Nie je to trošku nespravodlivé?
Aj tak tu nemám čo hľadať. Kebyže porovnáte to ako sa opíšem ja a ako ma opíše človek, ktorý so mnou žije, nechápali by ste, kto klame.
Ja sa nenávidím. Kebyže sa mám zhodnotiť jedným slovom bolo by to nič. Nie som dobrý človek, neustále si myslím, že ostatným zavadziam, vyrušujem ich, že by boli radšej, keby som ani neexistovala. Neubránim sa pocitu, že sa so mnou bavia iba zo slušnosti. Zdá sa mi, že iba ja vyhľadávam ich spoločnosť. Cítim sa taká nepotrebná...
Zas a znovu ma chytá nálada ísť žiť niekam ďaleko, kde by som nemala na okolí jediného človeka. Zbláznila by som sa, to áno, ale no a čo. Mám pocit, že už na svete neostal nikto, komu by na mne záležalo. Ja viem, že sa vnímam skreslene - veď mám rodinu. Ale moja skutočná rodina tu už pekných pár mesiacov nie je. O chvíľu tomu bude rok, no stále neprejde deň, aby som si nespomenula na človeka - ľudí, iba vďaka ktorým bolo moje detstvo znesiteľné. Rodičia na mne neodviedli dobrú prácu. Keď sa mi mali venovať najviac, nerobili to. Boli tu oni dvaja. Iba oni. Bože, ako im ďakujem - a dúfam, že sa o nich poriadne staráš. Chýbaju mi... chýbajú mi tak veľmi... Mám v hlave toľko myšlienok a protichodných názorov, ktoré by som si sem chcela zapísať ale nejde to, neviem ich pochytať a usporiadať. Vždy keď niečo napíšem, vynorí sa mi opačný názor...
Na dnes asi končím, aj tak som nenapísala to, čo som chcela, okrem môjho šoku zo straty súrodenca. A žiadne také, že to ešte nebol skutočný človek. S týmto názorom sa utešujte vy...
Ako sa mám teraz rozprávať s daddym?! Ako mu teraz môžem podávať argument - veď som tvoje jediné dieťa... Nádych, výdych, úsmev a šup naspäť za deťmi, ktoré prežili...
Si pokritecký debil, L. Ak náhodou otehotnieš, tiež si to nenecháš a TY TU budeš moralizovať!!
Nikdy nevieš, čo JA urobím...

Krásnu máte tú prírodu... veľmi krásnu, hovorí

25. května 2013 v 9:30 | L.
Nakoniec sa to podarilo. Zmaturovala som. Avšak necítim nijakú radosť. Možno takú 5%-nú. Som riadne sklamaná sama zo seba. Ale koho je to chyba, že som dopadla ako som dopadla? Áno moja. Aspoň mám príučku!
Vo štvrtok sme boli posledný krát v škole (to sme si aspoň mysleli). Odovzdávali sme knihy a dostávali vysvedčenia. V pláne bolo aj rozdávanie maturitných vysvedčení, ale pán J. akosi neprejavil záujem o autogramiádu, kvôli dvom študentkám, ktoré neodovzdali knihy. Tak od nás padol návrh, že nech dá vysvedčenia aspoň tým ostatným.
Citujem ho: " Nie. Keď ste taký súdržní, buďte aj teraz."
Hovorím triednej, že sa mi to všetko zdá ako narážka na to vystúpenie pred školou. Usmiala sa a prikývla.
Samozrejme, bolo treba využiť príležitosť a vrátiť nám to aspoň nejako. Nech. Kebyže mám možnosť zopakovať to, čo sme urobili, tak ešte aj 3x.
Je mi jedno, že doma som bola až okolo ôsmej/pol deviatej. Je mi jedno, že mi ušli dva autobusy. Je mi jedno, že som mrzla hodinu na zastávke. Je mi jedno, že... (teraz - lebo vtedy by som nadávala ako pes).
Ešte predtým som bola aj s babami pozrieť našu pani V. Bola som iba chvíľku, lebo som musela ísť na bus (ktorý som aj tak zmeškala). Pani V. ma bola odprevadiť k výťahu a len čo ma objala, položila si mi hlavu na rameno a rozplakala sa. Tvár som mala celú mokrú od jej sĺz. A aká zlatá, po piatich minútach, čo sme plakali na chodbe - že: "Choď už, lebo ťa nepustím." Moja milá. :( Tažko je človeku lúčiť sa s druhou mamkou... veľmi ťažko. Bude mi to všetko chýbať. Ešteže nás čakajú aspoň tie ozveny.
Teraz som doma, pozerám si nejaké školy, pretože ocino mi zrazu dovolil nejakú si vybrať. Bohužiaľ tú, čo som chcela nateraz vylúčil. Ak však nenájdem inú, možno budem môcť ísť aj tam. I keď... keď som si pozerala videá z tej univerzity, skoro som odpadla. Síce im rozumiem, ale nemyslím, že som dosť samostatná na to, aby som šla a žila tak ďaleko. Predsa len má ten môj otec pravdu. Skúsim najskôr radšej len to Česko.
Včera mi prisľúbil návštevu P. No teda. Pôjdeme vraj na prechádzku; že chce u nás vidieť bigcitylife. :D Kudrnáč jeden, vtipný.

Bohužiaľ... bohužiaľ - TOTO už v živote nechcem počuť

16. května 2013 v 21:09 | twice L
Dnes... Dnes ma skoro porazilo! Toho šoféra si zapamätám do konca života, parchanta jedného!

Včera som si bola kúpiť šaty na maturitu. Keď tu objavím druhé, obyčajné, jednoduché, a pritom dokonalé.
Volám papimu, že si ich chcem kúpiť oboje a on my v tom oznámi, že mi prišiel balíček - šatičky najkrajšie
z ROMWE. Skoro som umrela šťastím - zabudla som aj na tie druhé (tie jednoduché). Nie však nadlho, toľko som o nich rozmýšľala, až som si ich dnes bola kúpiť. Natrafila som aj na pár iných vecičiek, ktoré spokojne ležia v taške pri posteli.
K maturite sa nevyjadrujem. Hlúpa a tupá som ako bedňa gitu, ale koho to zaujíma. Opäť si uvedomujem svoju bezvýznamnosť na tomto svete. Ja som sa nemala narodiť. Na tom trvám a nie, nie je to smutné, že dievča v mojom veku o sebe takto uvažuje. Smutné je to, že ju k tomu núti dnešný svet.
Ja som tak nešťastný človek, až to miestami prekvitá do šťastia. Čo ja budem robiť keď sa všetká moja rodina pominie? Čo ja budem robiť sama na tomto svete. Dúfam, že už čoskoro umriem, nech sa nemusím na svoj úbohý život pozerať ani ja sama.

Druhá stránka veci
Aj keď som dnes skoro dostala infarkt, pomyslela som si, že aj stavy hlbokej zlosti majú niečo do seba. Snažila som sa pozerať na vec z inej stránky. Mojou životnou filozofiou (či ako to nazvať) je, že všetko, čo sa nám prihodí, má svoju príčinu. Preto, aj cez nadávky, snažila som sa myslieť hlavne na toto.
Míňam veľa peňazí na hlúposti. Mohla som tie peniaze využiť úplne inak, však mám čo nosiť...
Snažím sa učiť, ale nejde mi to do hlávky. Vôbec. Chcem, aby boli na mňa ľudia hrdí, že nie som niktoš niktošovejskejší najniktošovský, ale mne sa do hlavy nič nedá dostať.
Chcem byť pre ľudí osožnou, chcem im pomáhať a budem sa snažiť pomáhať im až do konca. Či už umením, alebo objatím. Hocičím. Veď život sa oplatí žiť.

Tak - a tieto dve mám v hlave stále.

Inak aha, tu som sa učievala, kým zo susednej záhrady nezačala vrieskať Alicia Keys a z opačného konca dediny buldozér.

vtáčiky spievajú

12. května 2013 v 9:22 | L.

Ja si všetky zlé veci privolávam sama. Presne ako som predpokladala, poobede sa mi všetka moja dobrá nálada kamsi vyparila. Úplne to dorazila D., s ktorou som bola vonku. Ja milujem svojich priateľov, ale aj to má svoje hranice. Včera bola pekne odporná. Najskôr bola arogantná voči mne, a potom začala niečo s L., že vyzerá staro a podobne. No boha tvojho... To bola citlivá téma.
Takto vám poviem, D. nie je zlá, je úplne fajn, no niekedy si nedá pozor na ústa. Ja však viem, že to nemyslí v zlom a vjadruje to tak iba preto, lebo inak ju rodičia nenaučili. Vytrpela si s nimi až až, a to nehovorím o tom, že už má 22 a mama ju stále dokáže rozplakať. Videla som v piatok.
Ale späť. Včera som sa chcela učiť. Tak som išla na Záhrady a učila som sa Sama Chalupku.
Kebyže ma nerozptylovala tá prekrásna príroda, aj by som sa niečo z toho vedela. Dnes vám to tam pofotím.
Medzi rečou... musím sa pochváliť. Dnes som spala do ôsmej! To sa mi nestalo poriadne dávno. Ale vzalo si to peknú daň.
Snívalo sa mi, že sme boli na cintoríne pri hrobe môjho strýka B. Museli sme vyhrabať truhlu. Ja som mu tam hádzala srsť môjho psa a zakryla som rakvu svojou perinou. Potom som si ju vzala preč a s takou špinavou som sa vracala späť ku starkej. Tam som spala v ocinovej izbe aj s maminou a sestrou a hrali sme nejakú morbídnu hru s ohňom, ktorý vypúšťal duše, ktoré nám brali život...
Ja som nejaká prepnutá, ešte teraz mi je z toho zle...

ale čauté

11. května 2013 v 15:40 | L.
Vtipné Lulina... ukázať sa tu po pár mesiacoch, že sa nehanbíš.
Stalo sa toľko krásnych vecí za ten čas, čo som tu nebola! Kedže začínam svoj život plný pozitívnej energie, nechcem spomínať, že aj veľa zlých. ALE - kedže toto je ešte len tretí deň môjho pozitivizmu, tak musím. No urobím to inak: Všetko to zlé, bolo na niečo dobré. Aspoň som sa o sebe dozvedela zopár zaujímavých vecí.
Začnem po poriadku. (Stratila som denník od deviateho ročníka až po tretí na strednej. Bože! To ma trestáš zato, že si tu píšem tieto veci, pokým mi starká rozpráva to ako si ju zachraňoval? Som necitlivá a hanbím sa zato.)
Spustilo sa to vlnou depresií a citlivosti, blbých zmien nálad, a tak podobne. Zrazu som to nezvládla a zložila som sa v škole. Už to nebola práca len pre terapeuta. Dostala som lieky (mimochodom pred týždňom ďalšie. Ten lekár je vtipný. Najskôr výjde z ambulancie, povie, že si ide zapáliť, a potom sa ma pýta medzi rečou, či si čítam príbalové letáky na liekoch, a že ak náhodou áno, nemám sa zľaknúť tých, ktoré mi predpíše. Vtipné. S lekármi mám iba vtipné zážitky.
Tie žlté tabletky mi pekne narušili spánok. Môžem ísť spať kedy chcem, no VŽDY sa prebudím o piatej. V piatok som mala rekord. 4:50. Taká som unavená, že už neviem, čo robiť.
Včera som sa rozhodla, že to všetko prestanem brať. Ja nepotrebujem nijakého doktora aby mi povedal, čo sa so mnou deje. Sama som na to prišla. Práve ma chytá obdobie veľkého znovuzrodenia. Tak ako vždy. Stále mám však strach a premýšľam nad tým, kedy príde to zlé.
Teraz rozmýšľam inak, lebo smútok je na chvíľku preč, lenže šťastie netrvá večne. Je zdravé byť niekedy smutným aby sme si vyrovnali hladinu. Pamätám si na ten príbeh, ktorý mi prepísala v češtine do smsky moja Lusička-dušička, keď sa Hviezdička rozhodla opustiť nás.
Teraz však po záplavách vychádzajú maličké lúče nádejí.
Povedala som si, že nebudem ako moja mama. Nebudem plakať nad tým aký je život ku mne nespravodlivý. Vec, ktorá ma na nej najviac hnevá je tá, že všetko ospravedlňuje vetou: "ale ja som adoptovaná."
Jarunkaaa, ale práve to je na tom dobré.
Mala úžasných rodičov, stretla svoju biologickú rodinu, má krásne vnúčatká, má kde bývať - a hlavne má MŇA! Kto by to nechcel?! Ale nie, nie. Ja sama nechcem deti zo strachu, že z nich nevychovám dobrých ľudí. Ďalším bodom je, že by som si s nimi nevedela dať rady, kebyže sa podali na mňa. Ale späť k téme.
Často sa mi šťažuje, že má ťažký život, a že nie je šťastná. Ja hlúpa jej vždy poviem, že preto, lebo šťastnou byť nechce. Len len, že sa udrží aby mi nestrelila. Ona nevie pochopiť, to, že ku šťastiu stačí tak málo. Aj keď táto doba už vyžaduje viac ako málo.
Neviem čo so svojím životom. Čo majú dve Lulky robiť v tomto šírom svete?! Ach, som rada, že nie som sama :D
INAK! Dnes ma skoro urvalo. Tak ja idem pre noviny do našej krčmy a majiteľ sa ma začne pýtať, že ako sa mám. Hovorím že tak dá sa, maturity a tak a on, že jasné, škola... ale ja som myslel aj také to zdravie. A ja že prosím?! A on: "Nervy, mama, jedno-s druhým však?"
Vie viac ako ja sama...

Nedeľa

10. března 2013 v 10:54 | L.
Ja maturujem. Mne do došlo až v piatok. No pochopíte? V piatok! Ja som taká lokša. Vedela som, že sa zobudím neskoro. No uvidíme či sa mi niečo podarí. Ja verím, že áno. Podľa mňa nie som až tak tupá.
Minulý týždeň sme konečne dostali DVD zo stužkovej. Najviac som sa nasmiala. To budú spomienky - o pár rokov budem plakať. Počkať - najbližšie o pár mesiacov. Už mi dopína, že o chvíľku sa všetci objímeme naposledy. Džízs ja mám akúsi hrču v hrdle... Radšej prestanem písať o tejto téme.
Next subject - Mám otázku, ale aj odpoveď, takže toto preskočíme. Venujem sa ďalej. Musím sa naučiť tváriť normálne. Na základke som celé štyri roky zazerala na učiteľov a odvtedy mi to zostalo. Teraz si každý musí myslieť, že ho nenávidím. Ja sa zabijem.
Včera som bola vonku s kamoškou. Dostali sme sa k téme najlepší kamaráti a hovorí mi:
,,Boha tvojho! A ja nie som tvoja najlepšia kamoška?!"
,,No aj ty si! Ja mám iba najlepších kamošov... Počkať a mňa pokladáš za najlepšiu?"
,,Teraz už nie!"
A začali sme sa smiať, že koniec!
Zas úplne odveci, ale... pochopila som jednu myšlienku! Pokiaľ sa ja nepochopím, prečo to čakám od druhých?! To bola ona.
Dnes má Bubík narodeninky. Minulý rok som mu ešte podávala ruku, dnes už nemôžem... Dúfam, že mu je krásne.
Bubík, je? :)
Takže takto. Dúfam, že mi budete všetci dvaja ľudia čo sem chodíte priať najviac šťastia, nech mám zo slovenčiny aspoň tých 33%.
Krásny deň vám

Nič také

3. března 2013 v 19:51 | Little eL

Tak a je to tu. Tri týždne nič nerobenia (ts ts ts) je za mnou. Za Luličkou Lulovou. Zajtra navštevujem doktora. Som zvedavá, čo vyrieši. Resp - čo mi pomôže vyriešiť.
Dnes nastala zlá, veľmi veľmi zlá situácia. Dostala som pozvanie von. Čo myslíte? Áno, správne - odmietla som. Nebudem ho zavádzať, že z toho niečo bude, keď nebude.

Nemám čas sem všetko písať, no musím spomenúť, že dnes bolo perfektne. Slniečko, studená voda na jazere a tak. Krása.

Inak som slušná a nenadávam

1. března 2013 v 19:48 | Malá L.
Hodiny odbili 02.00 dnešného dátumu a ja som stále ležala v pohodlnej posteli a rozmýšľala, prečo JA sa v živote nevydám. To kvôli tomu, že som Wucke napísala, že ona už je na tento záväzok dokonale pripravená so všetkými skills, ktoré má.
V podstate ide o to, že ja zrejme nikdy nenájdem toho pravého. To nie je prípad, že v budúcnosti 100% nájdem bla bla bla. Toto je už fakt, to je môj skurvený osud! (tu si neodpustím, musím dať smajlíka :D)
Milujem svoj úbohý život! Skutočne. Veď ja som rada smutná. Rada depkárčim spolu s ostatnými ľuďmi, a preto si vyhľadávam články s tématikou - som nešťastne zamilovaná. Ja patetický debil! Neznášam sa za tieto romantické nálady. Písala som k tým článkom povzbudivé komentáre (aspoň v to dúfam). Som úprimne rada, že som nedospela do fázy, že by som každému písala - ,,Tak ti treba, budeš navždy sama. To je ale skurvený osud, však?!". - I keď.. do budúcna to celkom nevylučujem.
Ehm... teraz sa cítim trochu trápne, možno túto moju citovú explóziu nezmyslov neskôr zmažem.
Inak dnes som bola fotiť. Zas ma inšpirovala E.K. Úžasná to bytosť. Keď som sa vrátila, písala som si s množstvom ľudí. Vtipné, začal mi písať jeden chalan z intráku. No lol. L.O.L. T.R.O.L.O.L.O.L.
Teraz som si robila krupicovú kašu. Chcela som sa pochváliť a dať sem fotku ale už mi nič nezvýšilo. Všetko som využila ako lepidlo na topánky. Takú hustú kašu som v živote nevidela! Trapas. Ale - dospievam a snažím sa riadiť heslom dospelých žien - čo si navaríš, to si aj zjedz. Akosi mi je ťažko...
Napísala som dievčaťu z prednášky o S.U. Som zvedavá na jej odpoveď.
Zajtra idem domov. Toto bol posledný deň u sestri. Zajtra sa rozplačem. Veziem milión kufrov.
V pondelok idem k pánovi doktorovi znovu. Dnes som mu písala sms. Trápne. Dva krát za sebou: ,,chcela by
som sa chcela spýtať". Ale to je tak, keď vás pri tom vyrušujú ľudia - a to je tak, že si to skontrolujete 2x a až keď to odošlete nájdete chybu, len čo sa na to pozriete.
Milujem svoje nevydarené dni. Aspoň sa mám prečo zamýšľať nad iróniou! A tú k životu potrebujem najviac!
Aj keď je niekedy všetko čierne, ja nájdem zápalku. Vždy mi však zostane dúfať v to, aby mi nejaký skurvenec na ňu za horiaceho stavu nenastriekal sprej!
Ospravedlňujem sa za tento vulgárny článok ale bohužiaľ, nemám dostatočne silnú slovnú zásobu na vyjadrenie alebo skôr zdôraznenie istých myšlienok.
Práve za mnou prišlo to vysmiate blonďavé dieťa. Je to ňunik!

Moja budúcnosť mohla byť v ruinách. ruin-á-ch

1. března 2013 v 0:15 | Malá Lulka
Zdarec. Dnes som skoro skántrila svoju malú neter! Ja idiot! Ráno som bola odoslaná
aj s ňou von, poprechádzať sa, pretože zavládla krásna jarná atmosféra. Slniečko svietilo na všetky kúty a my sme behali po blate a smiali sa. Boli sme na troch sídliskách a na každom sme si vyskúšali všetky preliezky a hojdačky. Špinavá som bola ako obyčajný špinavec! (lol aké slovné spojenie) Pri poslednej sme sa však dosmiali. Maličká dostala môj kabát ako podložku na hojdačkuku, aby neprechladla ešte viac - má zápal uška. Chcela ísť rýchlo
a ešte rýchlejšie. Tak som jej želanie splnila - veď povedzte, čo neurobí milujúca teta pre svoju neter?! Lietala mi z jednej strany na druhú a ja som ju pokojne sledovala. Nie raz som sa ubezpečovala, či sa drží poriadne. Ako tak letela popred mňa, videla som, že má zošmyknutú čiapku. Bála som sa, aby nedostala ešte väčší zápal, tak som jej ju rýchlo napravila, ale tak nešťastne, že jej padla až na oči. Ona si ju, chúďatko, chcela napraviť,
a tak sa v plnej rýchlosti pustila a zletela aj s mojím kabátom na zem. Ostala ležať v šoku
a v blate a ja stáť, v oboch týchto veciach. Našťastie môj tranz sa po sekunde odplavil a ja som bežala za ňou. Ona sa postavila a začala plakať. Ja v strachu, či si nevyrazila dych,
v strachu či si niečo nenarazila, nezlomila, som pribehla k nej a ona vystrela rúčky a silno ma objímala a plakala. Moje malé. Nakoniec, keď sa to úžasné dieťa upokojilo, vyhlásilo, že pôjde na tú hojdačku ešte raz, no musíme ísť pomaly.
Aké rozkošné a nebojácne.
Potom nejakému chalanovi pri hokeji, ktorý hrali na asfalte, trafili kamaráti pukom do oka. Ten plakal... ale ja! Ja som zas zachránila situáciu. Neskôr sme išli domov. Môj Bubík S. išiel spinkať. Ja som zatiaľ zistila vec, ktorá mi už od leta vŕtala v hlave. Áno, konečne som sa dozvedela od skvelej kamarátky našej HVIEZDY S.F., čo si vlastne to stvoreniatko urobilo...
Keby ju našli skôr, možno by ju zachránili. Čo však zmôžeme teraz? Je to tak ako to má byť, ako to chcela ona. To je hlavné a hlavne nezmeniteľné.
Poobede som bola opäť s malým Bubíkom S. Viete čo je najväčším prekvapením? Vždy keď sa zobudila, nechcela vidieť nikoho okrem mamky. Dnes, keď sa zobudila, jej mamka už bola v práci. Keď som jej to oznámila, rozplakala sa - a zrazu natiahla rúčky ku mne. To dieťa ma zrejme začína mať rado. Potlesk, áno, áno, zaslúžim si ho - a nielen preto, že som hrdinom dňa.
Okolo nejakej štvrtej som vyrazila za dobrodružstvom. Po prvý raz túto zimu iba v mikine. Vonku bolo prekrásne a ja som chcela využiť možnosť ísť sa vyventilovať. Zašla som do nejakého lesa - sama sa čudujem, že som sa vedela vrátiť a doteraz tam nehľadám cestu naspäť. Potom som obehla mesto a išla k sestre. Som rada, že som mala kde rozmýšľať a polemizovať nad nezmyslami.
Večer sme s mím švagrovým pozerali poslednú batmenovku. Na to, že to má skoro 3 hodiny sa to aj oplatilo pozerať. Slušný film. Veľmi slušný.
No nič, pomaly pôjdem spať, dočítať všetky príbehy, ktoré som ešte nestihla a ... a asi všetko. Pozdravujem Wuciu Lagnerová a ďakujem za jej kozmický koment. Som prekvapená, že prišiel tak rýchlo! Predsa len ten vesmír...

A áno - ako povedal Charlie a Sam - dnes sa cítim nekonečná.

Aby sa nepovedalo

27. února 2013 v 21:40 | Malá L.
.Ten trápny pocit, keď neviete ako začať prvú vetu na novom blogu. Ha, ja
.ho nepoznám.Sedím si na stoličke v pyžamku a premýšľam, o čom sa tu
.mám vlastne zmieniť. Pozerám do okna na vlastnú rozdvojenú tvár
.a pozorujem ako vtipne vyzerám keď zívam. Napadá ma prvý záchytný
.bod! Volá sa:,,Ako som strávila včerajší deň." To úplne úplné ráno si
.bohudík absolútne nepamätám,.zrejme som len tak sedela v tranze
.do tretej. Potom prišla I. Urobila mi pár fotiek, a potom, o.niekoľko hodín neskôr, sme išli von. Prechádzali sme sa popri mieste, kde som praxovala. Natočili sme veľa videí... No čo vám poviem. Zakladám si vlastnú televíznu šou! Teraz viem, že nato mám. Nie nie, to bol príliš veľký žart nato, aby to bola pravda.
Skoro sme umrzli! Zima ako v Rusku (Kecám - ani tam taká nie je). Nasledujúce detaily si presne nepamätám.
ALE, poviem vám čo som robila v noci. Nespala som do nejakej druhej. Premýšľala som. Niekedy sa vážne čudujem, že mi z toľkých myšlienok nepraskne hlava. Možno sa raz dočudujem. Au. Myslíte, že to bolí? Ten PRÁSK? Dajte vedieť v komentároch!
Dnes bol taký zvláštny deň. Celé dva týždne mojej praxe sa teším, že odídem, no dnes ten deň skutočne nadišiel a ja som zostala v šoku. Úplná zmes emócií. Aj pekné aj smutné. Nejdem k tomu hovoriť príliš veľa. Ja len tak na okraj. Tí ľudia sú úžasní. Som hotová z toľkých dobrých srdiečok! ♥
Porozprávali sme sa, poplakali si, vyobjímali sa, obdarovali a išlo sa ďalej... Najviac ma dostalo, keď mi p.riad. povedala, že ju mrzí, že mi nestihla kúpiť jednu knihu. Zlatá.
Teraz odchádzam na zaslúžený odpočinok.
Inak - Lulisko, nech ťa zas nenapadne rozmýšľať celú noc nad NIČÍM! Dnes budeš spať. S.P.A.Ť.
Džízs ja som zabudla! Dnes som spoznala dvoch fotografov, každý mi radil, jeden si so mnou potykal a vypýtal si na mňa kontakt. Vraj mi po ceste do môjho rodného bigCity donesie fotografické časopisy. Wehei to je život.
 
 

Reklama