Kauč potejto

27. dubna 2014 v 17:02 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Poznáte to, keď vám je všetko tak hrozne jedno, že len ležíte, žerete, ležíte, žerete a spíte? Ja dokonale. Môj rutinný deň počas prázdnin vyzerá tak, že sa zobudím, jem, pozerám filmy, jem, potom spím na omvinkách a zrazu je ďalšie ráno.
(Táto epická myšlienka ale nie je moja, musím sa priznať.↑)
V izbe už pomaly nevidieť ani podlahu, ale to sa poddá. Celý rok, čo sme tu nám zdôrazňovali, aby sme zostali na prázdniny radšej tu, nech nestratíme angličtinu na záverečné testy. Jasné... ja som síce zostala, ale môj celodenný program vyzeral asi tak, ako gif uvedený nižšie.
Absolútne nehcápem, čo sa to so mnou deje. Nemám inšpiráciu, chuť, motiváciu... Proste nič.
Cítim sa ako totálna troska. Hnevám sa sama na seba, že sa nedokážem spamätať a začať konečne niečo robiť. Hocičo!
Hlavne by som nemala ležať na posteli, s notebookom na kolenách, však?!*
Chcela by som niečo robiť, ale keď to proste nejde... Tu nič nejde len tak. (tu=v mojej hlave)
Absolútne som sa o seba pestala starať a zaujímať - myslím ten zovňajšok. Von chodím ako najväčší bezdomovec, nenamaľovaná, neučesaná... som ľudská troska. :D
Proste posledné dni boli tak super (posledné normálne dni), tešila som sa zo všetkého... a potom som sa zas zamotala do minulosti, filmov a podobne. Ono to zo mňa vysáva pozitívnu enegiu a fantáziu!
Aaaaah!! Všetko ma tak rozptyluje! Na nič sa neviem sústrediť! Míňam nehorázne peniaze. Naposledy som si nakúpila toľko blond farieb, že až... Neviem, či si ich dať. Otec sa naštve do krajnosti, strýko sa mi bude posmievať, starký bude krútiť hlavou, teta mi povie, či mi nešibe, starká ma vydedí a sestra ma poľutuje. Snáď som na nikoho nezabudla.
Stále rozmýšľať, či si tú farbu dať teraz, potom alebo ju rovno vrátiť.
Ide o to, že mi strašne vypadávali vlasy a ja som ocinovi nakázala kúpiť tabletky, ktoré mi perfektne zabrali. Ešte mi aj vlasy rastú oveľa rýchlejšie.... No a keď ich mám konečne v poriadku, tak si ich dodrbem peroxidom. Ja som strašne vymletý človek... Ach toto celé je tak strašne fucked up, že sa to ani nedá vyjadriť.
No a môj dad sa naštve preto, že vyhodil toľké peniaze za tabletky v podstate pre NIČ!
... Ušla mi niť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Farah Farah | Web | 17. února 2015 v 2:45 | Reagovat

Ach, Lulu... nejakou náhodou som sa dopracovala k tomuto blogu (ani som nevedela, že si sa z toho starého presťahovala, mala by som sa hanbiť) a čítam si tvoje články. Konkrétne tento bol pre mňa takým prekvapením ako si ty mne písala do správy na B., že bol zase pre teba ten môj.

Máš ty veru pravdu, keď tvrdíš, že ti pripomínam teba, pretože ty zase pripomínaš mne seba samú. Vidím, že životný štýl máme takmer na vlas rovnaký a preto viem presne, že čo prežívaš. Ja som na tom tak isto. Chodiaca mŕtvola, ľudská troska. Nie je to smutné? Nie sme na to príliš mladé, aby sme sa takto cítili? Možno nie sme, možno to nemá nič s vekom... možno to pramení niekde hlboko v našej mysli... v našom mozgu.

Veľmi dobre poznám ten pocit, kedy sa ti nič, absolútne nič nechce, ani dýchať. Nechceš sa postaviť z postele, nechceš komunikovať s ľuďmi, ktorí si myslia, že ti rozumejú, no opak je pravdou. Na otázky "čo ti je?" nedokážeš odpovedať, pretože tie pocity, ktoré sa ti roja v hlave, tie sa nedajú opísať. Nie tak, aby ich bežný smrteľník pochopil.

Ja som si teraz tak moc navykla na svoj pokoj a kľud a na to, že som bola doma, že si neviem predstaviť, ako sa mám vrátiť naspäť do školy, začať znova normálne žiť, byť v neustálom kontatke s inými a robiť nieč, pracovať, učiť sa, proste normálne fungovať.

Toto veľa ľudí nepochopí, no existujú takéto pocity, keď máš dosť tohoto reálneho sveta a najradšej by si bola niekde inde. Keď jeidnou útechou je pre teba fikcia, tie filmy, seriály, anime, ect., čo pozeráš sú to jediné miesto, kam môžeš utiecť pred všetkým.

Neviem, ako to s nami bude, no viem jedno. Som nesmierne moc rada, že existuje ešte niekto, čo sa cíti rovnako ako ja. Som rada a zároveň mi je to ľúto, že ešte niekto prežíva to, čo ja.

Čítala som aj o tom, ako si odišla študovať do UK. Velice ma to prekvapilo a hlavne chcem, aby si vedela, že ťa neskutočne moc obdivujem, že si to dokázala zvládnuť a odísť preč. Ja si neviem predstaviť seba, ako by som niečo také urobila, hoci po tom neskutočne moc túžim. Odísť ďaleko a začať odznova. No som zbabelec a strachopud. Takže máš za toto môj najväčší rešpekt :)

Btw, mám taký pocit, ako keby sme si boli blízke, môže to znieť divne, ale vážne je to tak. Pripadá mi to, ako keby si mi rozumela omnoho viac, ako ľudia ktorí ma poznajú celý život a to sme sa nikdy ani nestretli. Ja by som sa však niekedy rada stretla, len tak. Ešte som sa nikdy s nikým z blogu nestretla, za svoj život som mala len pár internet-stretiek a dve z nich dopadli katastrofálne (čo som čakala, stretká z pokecu nedopadajú väššinou práve najlepšie :D) a jedno jediné sa vydarilo a s tým človekom sme v kontakte dodnes.  

PS: písala si, že si mala nejaké tabletky proti vypadávaniu vlasov. Aké konkrétne to boli, ak by som sa mohla spýtať? :) Lebo mám tiež problém s vlasmi, neskutočne moc mi padajú, zakaždým, keď sa zmyjem, tak ostane po mne obrovská guča vypadnutých vlasov a vždy mi je z toho pohľadu na zaplakanie, možno by to pomohlo aj mne.

A inak, ďakujem ti, že ešte stále občas zavítaš ku mne na blog a aj za všetky krásne komenty, ktoré si mi zanechala, či už na blogu alebo na B.

Toto bol riadne dlhý a aj divný výlev, ale už ma za ten čas poznáš a vieš, že Farauška nie je normálna. *smiech*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama