Duben 2014

Kauč potejto

27. dubna 2014 v 17:02 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Poznáte to, keď vám je všetko tak hrozne jedno, že len ležíte, žerete, ležíte, žerete a spíte? Ja dokonale. Môj rutinný deň počas prázdnin vyzerá tak, že sa zobudím, jem, pozerám filmy, jem, potom spím na omvinkách a zrazu je ďalšie ráno.
(Táto epická myšlienka ale nie je moja, musím sa priznať.↑)
V izbe už pomaly nevidieť ani podlahu, ale to sa poddá. Celý rok, čo sme tu nám zdôrazňovali, aby sme zostali na prázdniny radšej tu, nech nestratíme angličtinu na záverečné testy. Jasné... ja som síce zostala, ale môj celodenný program vyzeral asi tak, ako gif uvedený nižšie.
Absolútne nehcápem, čo sa to so mnou deje. Nemám inšpiráciu, chuť, motiváciu... Proste nič.
Cítim sa ako totálna troska. Hnevám sa sama na seba, že sa nedokážem spamätať a začať konečne niečo robiť. Hocičo!
Hlavne by som nemala ležať na posteli, s notebookom na kolenách, však?!*
Chcela by som niečo robiť, ale keď to proste nejde... Tu nič nejde len tak. (tu=v mojej hlave)
Absolútne som sa o seba pestala starať a zaujímať - myslím ten zovňajšok. Von chodím ako najväčší bezdomovec, nenamaľovaná, neučesaná... som ľudská troska. :D
Proste posledné dni boli tak super (posledné normálne dni), tešila som sa zo všetkého... a potom som sa zas zamotala do minulosti, filmov a podobne. Ono to zo mňa vysáva pozitívnu enegiu a fantáziu!
Aaaaah!! Všetko ma tak rozptyluje! Na nič sa neviem sústrediť! Míňam nehorázne peniaze. Naposledy som si nakúpila toľko blond farieb, že až... Neviem, či si ich dať. Otec sa naštve do krajnosti, strýko sa mi bude posmievať, starký bude krútiť hlavou, teta mi povie, či mi nešibe, starká ma vydedí a sestra ma poľutuje. Snáď som na nikoho nezabudla.
Stále rozmýšľať, či si tú farbu dať teraz, potom alebo ju rovno vrátiť.
Ide o to, že mi strašne vypadávali vlasy a ja som ocinovi nakázala kúpiť tabletky, ktoré mi perfektne zabrali. Ešte mi aj vlasy rastú oveľa rýchlejšie.... No a keď ich mám konečne v poriadku, tak si ich dodrbem peroxidom. Ja som strašne vymletý človek... Ach toto celé je tak strašne fucked up, že sa to ani nedá vyjadriť.
No a môj dad sa naštve preto, že vyhodil toľké peniaze za tabletky v podstate pre NIČ!
... Ušla mi niť.

Jeden dlhý 7 a pol-mesačný príbeh

23. dubna 2014 v 20:39 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Ak neberiem do úvahy zopár dní po 22. auguste, plus včerajší deň, môj blog nezažil príspevok už takmer 8 mesiacov (alebo 36 týždňov, prípadne 224 dní).
Keď sa pozriem späť, čo VŠETKO sa za ten čas udialo, nenachádzam slov. Leto dva nula trinásť - a v podstate celý rok - bol zvláštny. Skončila som posledný ročník strednej a zmaturovala len za pomoci dobrých ľudí a Boha. Veď načo predstierať.
Skončila teda jedna životná etapa. Všetci sme sa rozutekali po svete. Niektorí odišli na výšku, niektorí za prácou...
Ja osobne som si vybrala školu. Som večný študent a riadim sa heslom:"Kým nemusíš pracovať, nepracuj."
Už od mája som vybavovala potrebné dokumenty a snažila sa dať dokopy aké také portfólio. Štvrtinu prázdnin som strávila u sestri, ktorú úprimne ľutujem, keďže v tom období som prestala užívať antidepresíva, čo spôsobilo veľkú nestabilitu mojich emócií. Každý jeden deň som sa triasla strachom, nervami a bezmocnosťou. Nevedela som ako ďalej. Položili ma všetky tie vybavovačky. Vybrala som si veľmi zlé obdobie. I keď možno, keď tak nad tým uvažujem, aj veľmi dobré, také akurát.
Všetko som však zvládla a nejakou zvláštnou náhodou sa stalo to, že ma prijali.
Neverila som, že je to možné. Bola som prekvapená, že práve ja som dostala takúto možnosť. Ni(e)kto ako ja!
Po všetkých tých demotivujúcich rečiach niektorých členov mojej rodiny.
Doteraz si živo pamätám ako mi 'zľahčovali situáciu' ich poznámkami o tom, že nie som schopná sa o seba postarať sama, že už len na mňa čakajú v UK, že si nemám robiť žiadne nádeje.
Ja som však vždy tajne potichúčky dúfala, že raz niečo dokážem. A zrazu to bolo tu. V izbe sa rozhodstilo ticho, no po pár sekundách toho konečného krásneho ticha sa ozvali nové reči. Neteš sa zbytočne, ešte nemáš to, ešte nemáš tamto, nakoniec tam možno aj tak nepôjdeš.
Prázdniny sa míňali a ja som sa snažila chodiť po všetkých tajných zákutiach svojho maličkého 'raja', snažila si zapamätať všetku tú nádheru a dokonalosť navôkol.
Desila som sa dňa svojho odchodu. Avšak raz musel prísť aj ten. Síte to už je vyše 3/4 roka, no ja si živo pamätám ten deň pred.
Bola som sa rozlúčiť so svojou susedkou. Moja drahá 'starká', ako sme si spolu poplakali. Sľubujem, že v momente, čo dorazím domov sa zvítam s jeho obyvateľmi, a potom vyrazím za ňou, ak bude doma. Tak sa už na ňu teším!
No ale späť. Pamätám si ako som večer balila posledné veci, keď som zistila, že budem potrebovať aj odvoz autobusom.
Utekala som teda popri cintoríne za svojím strýkom, rýchlo vybaviť aj to.
Keď som sa vrátila naspať, ocino ma čakal v izbe. Podal mi mikinu, ktorú som od neho žiadala snáď miliónkrát a nikdy predtým mi ju nechcel dať.
Síce mi ju len podal, no ja som vtedy myslela, že mi praskne srdce. Ja viem, že on emócie schováva. neplakal dokonca ani na pohrebe svojho brata, avšak ja ho dokážem čítať ako otvorenú knihu a viem, že je vo vnútri neskutočne stratený a ubolený.
V noci som si k sebe vzala svojho psíka a spinkala s ním. On ma však nemá rád, pretože odišiel keď som zaspávala. :)
Na ďalší deň sa takmer všetci rozplakali. Moja teta ma dostala najviac. Všetci z ocinovej strany sa nikdy nejak citovo neprejavujú. Nikdy. Nevedia povedať človeku, že ho majú radi. Avšak keď som ich takto videla, vedela som, že mi to hovoria cez slzy.
Ja sama som na tom nebola najlešpie. Neviem koľkí z vás zažili to, čo ja v septembri. Odchádzala som z pohodlia a bezpečia rodiny do úplného neznáma. Niekam, kde som nepoznala nikoho.
Najzaujímavejšie bolo, že som dovtedy nikdy nepobudla v zahraničí viac ako jeden deň. Moje najvzdialenejšie výlety boli v našich susedných štátoch. Najdlhšie prázdniny som strávila u svojej sestri, ktoré trvali asi tak jeden mesiac.
Keď si ďalej spočítame fakty, že som práve prestala brať lieky, ublížiť mi dokázal aj zvýšný hlas, že som nemala vybavené ani len ubytovanie... a najhlavnejšie, že od samostatnosti som mala tak ďaleko ako Voldemort k existencii, zistíme, že som to nemala ani trochu ružové... O mojom neskutočnom strachu z neznáma ani nehovoriac.
Mala som však šťastie a byt som dokázala nájsť ešte v deň svojho príchodu. Zdalo sa, že mi niekto tam hore veľmi usilovne pomáha.
Spočiatku to bolo síce ťažké, preplakala som deň za dňom, noc za nocou, nejedla som, nepila. Ale ako sa míňali dni a týždne, začala sa ozývať moje svedomie, nútila som sa žiť. Nútila som sa vstať z popola.
Trvalo to, no postupne som prestala plakať, našla si nových priateľov, prežila ďalší ošial platonickej lásky, naučila sa variť, byť celistejšou...
Dokonca som našla niekoho, kto dal môjmu životu nový zmysel. Bola som práve u spolužiaka doma aj s Wuckou, keď jej jeho sestra oznámila:
- Why do you think she's here? *ukazujúc na mňa*
- She had to find Him.
- That's why she met this boy! God wanted to gain her. It's the same with you."
- You are here, because He wanted you to come and hear this.
Je toho toľko, čo vám musím o Bohu porozprávať! Pamätám si na moju prvú skúsenosť s Ním. Bola som veľmi veľmi malá a čítala si knižku "Svetielko". Bol to darček od mojej starkej. Ako som spomínala, čítala som jej stránky, keď ma naplnil akýsi krásny pocit. Nebol neznámy, bol tak čistý a neopísateľný, že som ho ani za toľké roky nezabudla.
Taký istý moment ma zasiahol raz v noci v tábore, keď sme šli do lesa na Nočnú hru. Ja som všeobecne známa svojím neskutočným strachom, tak bolo veľkou podivnosťou keď som kráčala s úsmevom, naplnená tým nádherným 'svetlom' úplne bez strachu.
Ako som však dospievala, tvorila som si vlastné názory (je veľmi zvláštne, že práve v tomto období nám hodili do učebných osnov filozofiu... keď sme najviac ovplyvniteľní) a zabúdala na Neho... Jedného dňa som si dokonca povedala, že proste neexistuje a hotovo. Úplne som si ho vymazala zo života.
Až doteraz. Nastal bod zlemosti a vtedy mi Boh ukázal s kým s adať do reči a ským sa spojiť. Tie momenty, keď sa ma Boh dotýkal boli priam neskutočné. To ako s vami dokáže komunikovať je čarovné. Rozplakala som sa ako malé dieťa, keď som cítila tú prítomnosť. Plakala som a plakala.
Ako prešlo pár dní, ten pocit vôbc neustupoval. Bola som snáď každou myšlienkou pri ňom. Zažila som veci, ktoré mi predtým boli len totálnym výmyslom... Daroval mi kúsok seba a ja som zrazu začala všetko vnímať úplne inak. Nemala som potrebu smiať sa z ných, cítila som k nim len lásku. Čistú lásku.
Avšak opäť som sa dala zlákať druhou stranou. Prestala som sa s Bohom komunikovať. Začala sa opäť viac zaujímať o pozemské veci. Začala som si opäť brať k srdcu to ako vyzerám. Až kým neprišiel ďalší zlom. V momentoch, kedy som sa najviac trápila kvôli tomu, že nie som taká pekná ako ostatní, že nie som tak úžasná ako ostatní, som náhodne dostala správu od jednej veľmi nábožne založenej kamarátky, stretla len tak Divinovu sestru a ako som tak pri nej stála, cítila som z nej opäť to neskutočné dobro a spomenula si, že aha... Otecku je tu.
Nemám sa prečo trápiť, pretože je so mnou. On, ktorému sa mám páčiť najviac. Ten ktorý sa na človeka nepozerá očami, ale srdcom. Ten, čo vás pozná do detailu...
Najviac ma mrzí to, že sa stretávam s nepochopením. Celé tie roky, som sa obklopovala ľuďmi, ktorí sú neveriaci. Raz mi tak aj napadlo, že to tak malo byť, aby som s nimi bola v kontakte, keď sa zmením. Aby im mohol podať svedectvo človek, ktorému veria.
Keď im hovorím, o zostúpeniach Ducha svätého o prípadoch, čo sa stali mojim kamarátom. Vštci mi hovoria, že je to psycho. Dávajú mi rôzne dôvody prečo Boh neexistuje, ale keď im dám ja tie, prečo áno, zrazu nemajú argumentov.
Je to pre nich niečo divné, od čoho treba dať ruky preč... Boja sa toho.
Všetky svoje teórie stavajú na chybách cirkvi, lenže to, čo si neuvedomujú je, že cirkev a Boh nie je jedno a to isté.
Odporúčam pozrieť si tohto chalana a prečítať jeho knihu.
Vďaka ľuďom som pochopila, to, čo som nechápala ako malá. Boh Ti nič nechce brať, ani ťa za nič trestať, nechce ti vziať slobodu a pripútať ťa hŕstkou pravidiel. To vôbec ale vôbec takto nie je.
Naopak! On dáva spobodu a pravdu, ktorú človek hľadá. On nežiada nič iné iba to, aby mu človek dôveroval a aby miloval. Najvrúcnejšie ako len vieme. Ak to nevieme, on nás to naučí.
Ďalšia vec, ktorá ma mrzí je, keď sa spochybňuje jeho všemohúcnosť. "Prčo nás potom neprinúti milovať ho?"
(A toto nemám z vlastnej hlavy, iba parafrázujem) - Pretože nám miluje láskou, ktorá nie je závislá od tej našej. Preto sa volá nepodmienečná. Miluje ťa takého aký si. Špinavého, uplakaného, hriešneho. Pretože taký Boh jednoducho je.
Nechce nás prinútiť milovať ho preto, pretože prvou podmienkou lásky je sloboda! Miluje nás tak veľmi, že nám dal slobodu výberu. Aby sme si vybrali, či chceme kráčať cestou tmy alebo svetla.
Mnohí si hovoria, že Mu potom na nás nezáleží, keď nás nechá kráčať len tak. Lenže tým, keď trpíme my, on trpí miliónkrát viac. Veď o tom je láska. Keď ubližujete sebe, ubližujete aj tomu, koho milujete....
Preto sa hovorí, že náš Boh, je veľakrát nešťastne zamilovaný.
Toľko mám k tejto téme čo povedať. Tak rada sa o ňom rozprávam, ale stále som ešte niekde na štartovnej čiare... a najskôr musím byť silná ja, než začnem moralizovať...
Len jedno chcem povedať. On dokáže liečiť. Nelieči povrchovo, on lieči komplexne. Ak ho žiadate o to, aby vás vyliečil, nebude to hneď, pretože lieči všetko, a pokiaľ nie je vyliečené vaše duševné zdravie, nemôže byť vyliečené ani to fyzické.
Nie je ťažké uveriť, ale zotrvať.

Si umelec!

23. dubna 2014 v 0:51 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Keď si uvedomím, aký je Boh neuveriteľný umelec, keď dokáže stvoriť tak dokonalý hlas, tak nad Ním nedokážem prestať žasnúť, obdivovať ho. Ďakujem TI, ĎAKUJEM, že mi do života dávaš to, o čo ťa prosím, a zároveň mažeš to, čoho sa bojím. Si najlepší!