Únava

12. června 2013 v 20:18 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Kašľať úvody. Cítim sa hrozne. Tak veľmi by som potrebovala odpočinok. Keby ma tak všetci chceli nechať aspoň na chvíľku. Prechádzať popri mne bez toho, aby reagovali na moju prítomnosť. Chcem len tak ležať, plakať a počúvať rozbíjačské songy.
Svoju optimistickú náladu som na dnes úplne vyčerpala. Celé týždne dávam rozumy všetkým svojim depresívnym kamarátom a nakoniec som tu jediná, kto by ich (ako tie rozumy) potreboval.
Som tak neskutočne vyčerpaná, že tomu ani sama nerozumiem. Chcelo by to bylinkový čajík a dlhý, dlhý spánok.
Potrebujem, aby ma opustili tie hlúpe myšlienky a hlasy, ktorých mám plnú hlavu. Dúfam, že nado mnou skutočne neexistuje žiadna bublina, v ktorej by si všetci mohli do detailov popozerať moje myšlienky. Hrôzostrašná predstava. Dokonca niekedy druhá realita.
Ja som tak zakomplexovaná až mi je z toho momentálne do smiechu. Nechápem ako mi môže písanie takto meniť nálady.
* * *
Začalo sa mi diať to isté, čo pred pár rokmi - len s tým rozdielom, že vtedy to bolo iba počas horúčky. Teraz sa mi to opakuje vždy keď zaspávam. Je to nechutné. Všetko sa v mojich predstavách zväčšuje alebo zmenšuje. Dokonca, sa mi zdá, že sa to skutočne deje. Chytá ma z toho hysák. Snažím sa hovoriť si, že to nič, je to len v predstavách - nie je to realita.
Padám na dno a opäť túžim privolať si svojho (Levík, ty vieš koho). Stačí jedna myšlienka a je tu. Ťažké to nebude. Zamotám sa do toho znovu alebo vytrvám, keď ho už nepotrebujem? To je ťažká otázka.


Vtipné, že väčšina ľudí má problém s realitou... Ja ho mám tiež, ale nie až taký veľký ako s mojim vnútorným svetom. Tam vediem najťažšie boje, a preto vždy vyzerám ako duchom neprítomná.
No ale späť k tej realite. Mám si nájsť brigádu. No prob, bro, ale... keďže u nás ponúkajú miesta len pre štetiny, nesmiem byť príliš optimistická. Čo už, tá moja nekomunikatívnosť nepustí... Ani príjemným vzhľadom neoplývam (už minule som viedla úvahu nad týmto slovom). To je fakt smola.
Došli mi slová. Teraz by mi pomohol len plač - čo si tu, kde teraz som, dovoliť nemôžem (som späť u daddyho) alebo Tralaliodný bublinko. Bolí ma hlava, ide mi ju roztrhnúť - zrejme z toľkého cestovania alebo z toho, že tu tú chvíľu ťukám do písmeniek. Neviem.
Dodatok č.1 - dnes som bola so slečnou P. vonku. Obe sme už boli trošičku frustrované a ... vyplatilo sa. Bolo perfektne.
Dodatok č.2 - poplach! Kamarát mi nečakane napísal pár nežiaducich slov. Uzemnila som to hneď na začiatku. Hádam to pomôže. Prosím, prosím, Bože - len nech jeho kamarátske city vydržia! Ja nič viac nechcem a ani nepotrebujem. Prosím! Prečo vždy, keď si nájdem kamaráta opačného pohlavia, sa to musí obrátiť? Prečo?! Nenávidím to.
Asi si hodím sprchu, ľahnem si, zapnem milovaného Hausíka a pohladím svojho psíka ležiaceho pri mne a odídem do ríše snov hľadať Agape...
Tak ale moment slečna - vy si protirečíte. Keby nie ste taká vyberavá, máte všetko po čom túžte ako na zlatom podnose. Ale čo už, keď citom človek nerozkáže.
Odísť, zaspať, nechať nočné mory ovládnuť myseľ a znovu sa prebudiť ako človek s chuťou žiť.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lus Lus | E-mail | Web | 11. srpna 2013 v 17:30 | Reagovat

ty kámo ja ťa tak obdivujem, že v takých stavoch dokážeš ešte druhých povzbudzovať..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama