Šok

6. června 2013 v 14:49 | Nikto |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Je tomu presne týždeň, čo trávim svoje predĺžené prázdniny u mojej sistr. Strážim malú blonďavú a veľkého hokejového hráča. Úprimne, celkom mi dodávajú chuť do života. Je neskutočné ako sa na nich JA dokážem nasmiať. To najmenšie dieťa ma núti vystupovať zo svojej škrupinky konzervatívneho človeka deň čo deň. Obdivujem jej prirodzenosť... Nevie sa pretvarovať. Núti ma robiť veci, ktoré považujem za vrcholne trápne a aj napriek tomu ich robím, lebo to stojí za ten rozkošný úsmev.
Ďalší plusový bod je, že som so svojou pokrvnou sestrou. (Viete, lebo ja mám veľa sestier. Veľa sestier, s ktorými však nezdieľam rovnakých rodičov. ;)
S ňou jedinou som vždy sama sebou. Pravú Kubinku Lukovú pozná len veľmi málo ľudí. Možno ich spočítať na prstoch jednej ruky.
Pri tých ľuďoch necítim žiadny blok a viem, že im môžem dôverovať. Čo ma robí smutnou je, že aj mnohým ľudom, ktorých mám rada nedokážem povedať veľa vecí. Cítim, že im môžem dôverovať, no nemám s nimi spoločnú reč. Neviem, o čom sa s nimi rozprávať. Na tému, ktorú dokážem rozoberať s mojimi v srdci zamknutými ľuďmi do detailov, sa v spoločnosti tých druhých ľudí nedokážem vyjadriť. Ale prečo? Keď ich mám rovnako rada...
No ale späť. S mojou sestrou sa dokážeme rozprávať do noci - aj do rána. To je človek, pri ktorom poviem aj čo neviem. Teraz sa to stalo naopak. ONA povedala niečo, čo nie že nevedela - ale nechcela. Prekecla sa o veci, ktorú som sa ja, v živote nemala dozvedieť. Vedeli to len traja členovia našej rodiny. Možno si poviete, je to jedno, odohralo sa to aj tak dávno, ale mňa to riadne zasiahlo. Ako mi to sestra nechtiac prezradila, mysliac si, že to viem, nevydržala som to a nekontrolovateľne sa mi z očí liali slzy. (Už mám konečne vysvetlenie, prečo som tak hrozne precitlivelá... pán doktor mi povedal. Ojoj)
Ona mi, moji milí, zlatí, povedala, že pred 17 rokmi som mohla mať súrodenca, ak by sa maminka rozhodla inak... Ja viem, všetko je tak, ako má byť. Stalo sa len to, čo sa malo stať a bla bla...
Ale... čo ak? Nemá zmysel zaoberať sa vecami, ktoré už nezmením. Budú ma ťahať späť a nedovolia mi pozerať budúcnosti do očí. Och ale... čo ak by som tu mala niekoho ďalšieho pri sebe. Čo ak by som bola teraz doma s bratom alebo sestrou. Možno by sme bývali inde, možno by som nešla ani na strednú tam, kde som išla. Život aký žijem by bol úplne iný...
A ako tak rozmýšľam - prečo som dostala šancu žiť práve ja? Prečo nemohlo byť prvé ono? Nie je to trošku nespravodlivé?
Aj tak tu nemám čo hľadať. Kebyže porovnáte to ako sa opíšem ja a ako ma opíše človek, ktorý so mnou žije, nechápali by ste, kto klame.
Ja sa nenávidím. Kebyže sa mám zhodnotiť jedným slovom bolo by to nič. Nie som dobrý človek, neustále si myslím, že ostatným zavadziam, vyrušujem ich, že by boli radšej, keby som ani neexistovala. Neubránim sa pocitu, že sa so mnou bavia iba zo slušnosti. Zdá sa mi, že iba ja vyhľadávam ich spoločnosť. Cítim sa taká nepotrebná...
Zas a znovu ma chytá nálada ísť žiť niekam ďaleko, kde by som nemala na okolí jediného človeka. Zbláznila by som sa, to áno, ale no a čo. Mám pocit, že už na svete neostal nikto, komu by na mne záležalo. Ja viem, že sa vnímam skreslene - veď mám rodinu. Ale moja skutočná rodina tu už pekných pár mesiacov nie je. O chvíľu tomu bude rok, no stále neprejde deň, aby som si nespomenula na človeka - ľudí, iba vďaka ktorým bolo moje detstvo znesiteľné. Rodičia na mne neodviedli dobrú prácu. Keď sa mi mali venovať najviac, nerobili to. Boli tu oni dvaja. Iba oni. Bože, ako im ďakujem - a dúfam, že sa o nich poriadne staráš. Chýbaju mi... chýbajú mi tak veľmi... Mám v hlave toľko myšlienok a protichodných názorov, ktoré by som si sem chcela zapísať ale nejde to, neviem ich pochytať a usporiadať. Vždy keď niečo napíšem, vynorí sa mi opačný názor...
Na dnes asi končím, aj tak som nenapísala to, čo som chcela, okrem môjho šoku zo straty súrodenca. A žiadne také, že to ešte nebol skutočný človek. S týmto názorom sa utešujte vy...
Ako sa mám teraz rozprávať s daddym?! Ako mu teraz môžem podávať argument - veď som tvoje jediné dieťa... Nádych, výdych, úsmev a šup naspäť za deťmi, ktoré prežili...
Si pokritecký debil, L. Ak náhodou otehotnieš, tiež si to nenecháš a TY TU budeš moralizovať!!
Nikdy nevieš, čo JA urobím...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tvoja Levica Tvoja Levica | Web | 6. června 2013 v 22:19 | Reagovat

Iba pár slov k tomuto článku:
ROZPLAKALA SI MA! Tou bolesťou, mrzí ma, že sa tak cítiš. A mne na tebe záleží a to nie sú len prázdne slová, lebo si myslím, že to potrebuješ počuť. Je to fakt.

2 Lus Lus | E-mail | Web | 11. srpna 2013 v 18:16 | Reagovat

okej dobre. ja končím :) vážne. toto je už moc aj na mňa. sedím tu a čumím na tie slová a neverím. proste neverím. asi pred tromi rokmi keď sme bývali s bratom samy prezradil mi prečo sa naši rozišli a povedal mi, že sme mohli mať ďaľšieho súrodenca ale matka išla na výškrab ! nie na potrat.. to dieťa už bolo vyvinuté. ale aj keby išla na potrat po týždni tak je to hnus! tá dušička tam už je.. skoro nikomu som o tomto nepovedala. prerevala som celú noc keď mi rozprával aj ďaľšiu špinu čo mal od babky na mamu... ako proste ja neverím, že sa ti to stalo tiež. čo to kurva s tými ľuďmi je?
PS: dúfam, že ja pravú L. poznám a že mi možeš všetko povedať..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama