Prečo som šibnutá - dôkaz č.1

25. června 2013 v 21:42 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Text som písala včera ↓
Ponúkam vám prvý dôkaz, o ktorý sa opiera moja rodina, pri svojom presvedčení, že som nejaká divná.
Keď vonku svieti slnko, sedím vo vnútri. Niežeby som sa nevyžívala v hebkých lúčoch našej najbližšej hviezdy, no cez dlhé obdobia sucha zo mňa iba vysávajú energiu. Nepomôžem si proti tomuto zákernému upírskemu nástroju.
Práve dnes sa mi stalo niečo, o čo sa chcem s vami podeliť. Už celé týždne u nás pražilo slnko. Najhoršie som to znášala, keď som musela s hrablami v rukách stáť pri sene a tváriť sa, že sa aspoň snažím pracovať. Stihla som spomenúť ako túto činnosť neznášam? Ak nie, tak teraz nastal ten správny moment - neznášam to.
Ale späť k tomu, čo som chcela. Písala som o dlhom období, v ktorom slnko nastavilo krutú diktatúru.
Dnes sa však niekto postavil na odpor. Obloha potemnela a zajala to žlté teleso do objatia tmavomodrých mračien. Viete, ja mám v sebe jednu neidentifikovateľnú silu, ktorá ma núti vychádzať von vtedy, keď je to vhodné najmenej a núti ma obliekať si veci, absolútne neprípustné pre dané počasie. Tak tomu bolo aj teraz. Vyšla som von akurát vtedy, keď začalo pršať. Šla som na pár metrovú prechádzku aj so svojím foťákom, pofotila niekoľko vecí a vrátila sa späť. Vtedy sa už akoby nad nami roztrhlo more (jasné, že tam žiadne nebolo, to bola len metafora). Rozpršalo sa ako nikdy. Ťažké kvapky šľahali do okien akoby to boli mince.
Chvíľku som pobudla vo vnútri, no potom ma zas nejaký neviditeľný háčik vytiahol von. Vtedy sa už aj počasie upokojilo. Padal len drobný dážď, čo sa mi na moju prechádzku hodilo tak akurát. Chvíľku som rozmýšľala, či so sebou vezmem aj foťák, no ovládla som sa a nechala ho bezpečne skrytý - ani neviem kde.
Ako som kráčala, úsmev, ktorý sa na mne často nevidí, sa mi väčšmi a väčši rozširoval, pretože aj hustota dažďa narastala s každým mojim krokom. Cupkala som si v sandálkach, mojich obľúbených čiernych šatách a bunde, presvedčená, že zájdem len na pár metrov a vrátim sa. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa ocitala stále ďalej a ďalej a ani zďaleka som nemala dosť! Moje prvé kroky viedli k cintorínu. Rada navštevujem tiché miesta. Je zvláštne, že aj keď som bojko bojkatý, keď prší, nebojím sa nikdy ničoho. Pozrela som si nové náhrobky, posmútila nad starými známymi a pokračovala v ceste ďalej.
Kráčala som a cítila ako mi po tvári stekajú nové a nové kvapky a pokúšala som si predstaviť moju linku, ktorá musela byť roztečená kade-tade. Úprimne som sa tej predstave zasmiala a hop, skočila som do prvej kaluže. Cítila som ako mi voda vyšplechla až kdesy na bedrá, ale bolo mi to úplne jedno. Od tohto momentu som neobišla ani jednu mláku. Každá si vyskúšala, aké to je keď na ňu skáče bláznivá vraj už dospelá, puberťáčka. Cestou som stretla aj autobusára, ktorý rozhodil rukami a ústami mi naznačil, čo pre svätý kebab robím v tomto počasí vonku. Iba som mu zakývala zasmiala sa a rozbehla sa ďalej. Skackala som si a smiala sa. Tešila som sa z každej kvapky, ktorá na mňa dopadla. Už dávno som nebola tak šťastná.
Moje kroky ma dokonca zaviedli aj na jazero. Všimla som si jedného rybára, ktorý na mňa tiež nechápavo pozeral. Jeho pohľad bol ešte vtipnejší, keď sledoval ako sa rozhodujem medzi nasledovnými možnosťami: Zostúpila som po schodíkoch až celkom do vody. Namočila som sa len po stehná - však vonku bolo dosť chladno, nemohla som ísť plávať. Čo však čert nechcel, voda bola tak príjemne teplá, že som najskôr z nej vyliezla, popremýšľala, či mi vážne bude vadiť, že si rybár o mne pomyslí, že mi to pere na entú, no rozhodla som riskovať. Vyšla som z vody, vyzliekla si bundu aj šaty a snažila sa nemyslieť na moju rôznofarebnú spodnú bielizeň a s rozbehol som skočila do vody. Nebolo mi všetko jedno keď som si predstavila tie obrovské rybyská, čo podo mnou v tej chvílke môžu plávať. Doplávala som si k mostíku a skočila šípočku. Bolo mi najúžasnejšie na svete. Padal na mňa dážd a ja som bola vo svojom živle...
Cesta domov bola trochu studená a troooošičku ma bodalo aj svedomie, kedže mám stále chrípku a v najstudenšom počasí sa kúpem... Ale pohoda. Keď som prišla domov, všetci boli hotoví. Nech. To oni sa vo vnútri nudili - mali právo byť nahnevaní ;D
Ale nie. Vraj: "Neželaj si ma ak opäť ochorieš!" volal na mňa otec z okna len čo som otvorila bránku. 'Holy shis kebob, to som už pod akým dozorom..'- myslím si. Osis...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Levica Levica | Web | 25. června 2013 v 22:05 | Reagovat

Jeeejko Lulko, milujem, ked si blazon, ked si svoja, ked si tou Lulkou, ktora ti tak chyba - pamatas na ten sloh?
A pamatas na tie nase skakanie do mlak cestou zo skoly?
Bud svoja, zlaticko!! Taka si najlepsia, najkrajsia, taku ta obdivujem a vazim si ta! :) be yourself...

2 Lus Lus | E-mail | Web | 11. srpna 2013 v 17:15 | Reagovat

!!!!!! ty už prestaň lebo je to až divné ako sme si podobné. ja som si predvčerom do mláčiek skákala a tiež nie a nie ísť domov aj keď mi zuby drkotali aj keď neviem čo by sa stalo proste VODA !

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama