Červen 2013

Prečo som šibnutá - dôkaz č.1

25. června 2013 v 21:42 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Text som písala včera ↓
Ponúkam vám prvý dôkaz, o ktorý sa opiera moja rodina, pri svojom presvedčení, že som nejaká divná.
Keď vonku svieti slnko, sedím vo vnútri. Niežeby som sa nevyžívala v hebkých lúčoch našej najbližšej hviezdy, no cez dlhé obdobia sucha zo mňa iba vysávajú energiu. Nepomôžem si proti tomuto zákernému upírskemu nástroju.
Práve dnes sa mi stalo niečo, o čo sa chcem s vami podeliť. Už celé týždne u nás pražilo slnko. Najhoršie som to znášala, keď som musela s hrablami v rukách stáť pri sene a tváriť sa, že sa aspoň snažím pracovať. Stihla som spomenúť ako túto činnosť neznášam? Ak nie, tak teraz nastal ten správny moment - neznášam to.
Ale späť k tomu, čo som chcela. Písala som o dlhom období, v ktorom slnko nastavilo krutú diktatúru.
Dnes sa však niekto postavil na odpor. Obloha potemnela a zajala to žlté teleso do objatia tmavomodrých mračien. Viete, ja mám v sebe jednu neidentifikovateľnú silu, ktorá ma núti vychádzať von vtedy, keď je to vhodné najmenej a núti ma obliekať si veci, absolútne neprípustné pre dané počasie. Tak tomu bolo aj teraz. Vyšla som von akurát vtedy, keď začalo pršať. Šla som na pár metrovú prechádzku aj so svojím foťákom, pofotila niekoľko vecí a vrátila sa späť. Vtedy sa už akoby nad nami roztrhlo more (jasné, že tam žiadne nebolo, to bola len metafora). Rozpršalo sa ako nikdy. Ťažké kvapky šľahali do okien akoby to boli mince.
Chvíľku som pobudla vo vnútri, no potom ma zas nejaký neviditeľný háčik vytiahol von. Vtedy sa už aj počasie upokojilo. Padal len drobný dážď, čo sa mi na moju prechádzku hodilo tak akurát. Chvíľku som rozmýšľala, či so sebou vezmem aj foťák, no ovládla som sa a nechala ho bezpečne skrytý - ani neviem kde.
Ako som kráčala, úsmev, ktorý sa na mne často nevidí, sa mi väčšmi a väčši rozširoval, pretože aj hustota dažďa narastala s každým mojim krokom. Cupkala som si v sandálkach, mojich obľúbených čiernych šatách a bunde, presvedčená, že zájdem len na pár metrov a vrátim sa. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa ocitala stále ďalej a ďalej a ani zďaleka som nemala dosť! Moje prvé kroky viedli k cintorínu. Rada navštevujem tiché miesta. Je zvláštne, že aj keď som bojko bojkatý, keď prší, nebojím sa nikdy ničoho. Pozrela som si nové náhrobky, posmútila nad starými známymi a pokračovala v ceste ďalej.
Kráčala som a cítila ako mi po tvári stekajú nové a nové kvapky a pokúšala som si predstaviť moju linku, ktorá musela byť roztečená kade-tade. Úprimne som sa tej predstave zasmiala a hop, skočila som do prvej kaluže. Cítila som ako mi voda vyšplechla až kdesy na bedrá, ale bolo mi to úplne jedno. Od tohto momentu som neobišla ani jednu mláku. Každá si vyskúšala, aké to je keď na ňu skáče bláznivá vraj už dospelá, puberťáčka. Cestou som stretla aj autobusára, ktorý rozhodil rukami a ústami mi naznačil, čo pre svätý kebab robím v tomto počasí vonku. Iba som mu zakývala zasmiala sa a rozbehla sa ďalej. Skackala som si a smiala sa. Tešila som sa z každej kvapky, ktorá na mňa dopadla. Už dávno som nebola tak šťastná.
Moje kroky ma dokonca zaviedli aj na jazero. Všimla som si jedného rybára, ktorý na mňa tiež nechápavo pozeral. Jeho pohľad bol ešte vtipnejší, keď sledoval ako sa rozhodujem medzi nasledovnými možnosťami: Zostúpila som po schodíkoch až celkom do vody. Namočila som sa len po stehná - však vonku bolo dosť chladno, nemohla som ísť plávať. Čo však čert nechcel, voda bola tak príjemne teplá, že som najskôr z nej vyliezla, popremýšľala, či mi vážne bude vadiť, že si rybár o mne pomyslí, že mi to pere na entú, no rozhodla som riskovať. Vyšla som z vody, vyzliekla si bundu aj šaty a snažila sa nemyslieť na moju rôznofarebnú spodnú bielizeň a s rozbehol som skočila do vody. Nebolo mi všetko jedno keď som si predstavila tie obrovské rybyská, čo podo mnou v tej chvílke môžu plávať. Doplávala som si k mostíku a skočila šípočku. Bolo mi najúžasnejšie na svete. Padal na mňa dážd a ja som bola vo svojom živle...
Cesta domov bola trochu studená a troooošičku ma bodalo aj svedomie, kedže mám stále chrípku a v najstudenšom počasí sa kúpem... Ale pohoda. Keď som prišla domov, všetci boli hotoví. Nech. To oni sa vo vnútri nudili - mali právo byť nahnevaní ;D
Ale nie. Vraj: "Neželaj si ma ak opäť ochorieš!" volal na mňa otec z okna len čo som otvorila bránku. 'Holy shis kebob, to som už pod akým dozorom..'- myslím si. Osis...

Ježko

20. června 2013 v 7:25 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
A je to tu. Prišiel mi e-mail s info o portfóliu, ktoré mám poslať na svoju výšku. Chvíľku po prečítaní témy, som bezradne hľadela na monitor, no potom sa mi myšlienky a nápady začali hrnúť ako nič. Jedna lepšia ako druhá.
Rozhodla som sa, že do toho vložím kus seba. Pojmem to možno trochu temnejšie, ale bude to moje. Kebyže to mám urobím inak, zaprela by som samú seba a to sa mi veľmi nechce.
Celkom sa nato teším. Mrzí ma však, že na to nemám viac času, lebo až po tomto mesiaci začínam fotiť s novými tvárami a celkove aj s tými starými. Teším sa ako 5-ročná. Čo si budeme klamať - tak sa aj cítim a je mi dobre - teda ako kedy, ale to je úplne vedľajšie. :]
Dnes idem na vyšetrenie a asi aj po lieky. Už sa mi tam nechce chodiť. Ale čo narobím... OMG dnes sa mi snívalo, že som bola u lekára a keď ma sestrička vyšetrila, postavila som sa a vypľula si do dlaní spodný rad zubov. Všetky mali farebné, trochu priehľadné korunky a vyzerali ako mliečne. Najskôr mi bolo ľúto - ale potom som sa potešila, že dostanem náhradu. Nie som šibnutá?! Viete, čo znamenajú zuby v spánku? Smrť. Strašidelné :D
Túto nedeľu som bola po prvý raz v kostole po vééľmi dlhom pohanskom čase. Chvíľku som sa tam cítila úplne strašne, pretože mi bolo do smiechu zo všetkých tých ľudí, ale potom prišla naša pani farárka. Vybrala si peknú kázeň a krásne som sa v nej našla - asi ako každý. I keď mňa nikdy nebrali takéto pletky. Počas tej hodiny, čo som tam sedela sa mi v hlave vynárali nespočetné množstvá názorov - mojich názorov. Ale o mojom pohľade na cirkev sa tu monológy viesť nechystám, čiže to ani nejdem ďalej rozvádzať.
Proste pani f. bola u nás naposledy, pretože krásne mesto, pri kr. bývam má reči do každého, kto tam pracuje viac ako štyri roky. Ona to už nezvládala a tak podala výpoveď. V kostole sa s ňou skutočne nádherne rozlúčili. Decká jej vymysleli básničku, dostala dary a poďakovala nám za to akí všetci sme, a tak. Nečakala som, že ju to tak rozplače, lebo vyzerá ako riadne silná žena. Najviac ma dostalo to, keď pred všetkými spomenula svoju chorú mamičku, čo ju asi zobralo najviac.
Čo je vtipné, ja som slzy zadržala. Asi mi na tú moju precitlivenosť začínajú zaberať tie hlúpe lieky. Znovu uvažujem nad možnosťou nebrať ich. Aj tak si nimi iba robím zle (ako som zistila pri čítaní istých článkov).
Včera som fotila ježka, prechádzal cez cestu a ja som akurát zhodou okolností išla fotiť. Bojím sa ježkov, preto som nešla príliš blízko, lebo som nevedela odhadnúť ako rýchlo dokáže chodiť a ako rýchlo ja dokážem z čupiacej polohy utekať.
Čo vy viete, ak by sa za mnou rozbehol...
No nič. Idem raňajkovať...

Únava

12. června 2013 v 20:18 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Kašľať úvody. Cítim sa hrozne. Tak veľmi by som potrebovala odpočinok. Keby ma tak všetci chceli nechať aspoň na chvíľku. Prechádzať popri mne bez toho, aby reagovali na moju prítomnosť. Chcem len tak ležať, plakať a počúvať rozbíjačské songy.
Svoju optimistickú náladu som na dnes úplne vyčerpala. Celé týždne dávam rozumy všetkým svojim depresívnym kamarátom a nakoniec som tu jediná, kto by ich (ako tie rozumy) potreboval.
Som tak neskutočne vyčerpaná, že tomu ani sama nerozumiem. Chcelo by to bylinkový čajík a dlhý, dlhý spánok.
Potrebujem, aby ma opustili tie hlúpe myšlienky a hlasy, ktorých mám plnú hlavu. Dúfam, že nado mnou skutočne neexistuje žiadna bublina, v ktorej by si všetci mohli do detailov popozerať moje myšlienky. Hrôzostrašná predstava. Dokonca niekedy druhá realita.
Ja som tak zakomplexovaná až mi je z toho momentálne do smiechu. Nechápem ako mi môže písanie takto meniť nálady.
* * *
Začalo sa mi diať to isté, čo pred pár rokmi - len s tým rozdielom, že vtedy to bolo iba počas horúčky. Teraz sa mi to opakuje vždy keď zaspávam. Je to nechutné. Všetko sa v mojich predstavách zväčšuje alebo zmenšuje. Dokonca, sa mi zdá, že sa to skutočne deje. Chytá ma z toho hysák. Snažím sa hovoriť si, že to nič, je to len v predstavách - nie je to realita.
Padám na dno a opäť túžim privolať si svojho (Levík, ty vieš koho). Stačí jedna myšlienka a je tu. Ťažké to nebude. Zamotám sa do toho znovu alebo vytrvám, keď ho už nepotrebujem? To je ťažká otázka.


Vtipné, že väčšina ľudí má problém s realitou... Ja ho mám tiež, ale nie až taký veľký ako s mojim vnútorným svetom. Tam vediem najťažšie boje, a preto vždy vyzerám ako duchom neprítomná.
No ale späť k tej realite. Mám si nájsť brigádu. No prob, bro, ale... keďže u nás ponúkajú miesta len pre štetiny, nesmiem byť príliš optimistická. Čo už, tá moja nekomunikatívnosť nepustí... Ani príjemným vzhľadom neoplývam (už minule som viedla úvahu nad týmto slovom). To je fakt smola.
Došli mi slová. Teraz by mi pomohol len plač - čo si tu, kde teraz som, dovoliť nemôžem (som späť u daddyho) alebo Tralaliodný bublinko. Bolí ma hlava, ide mi ju roztrhnúť - zrejme z toľkého cestovania alebo z toho, že tu tú chvíľu ťukám do písmeniek. Neviem.
Dodatok č.1 - dnes som bola so slečnou P. vonku. Obe sme už boli trošičku frustrované a ... vyplatilo sa. Bolo perfektne.
Dodatok č.2 - poplach! Kamarát mi nečakane napísal pár nežiaducich slov. Uzemnila som to hneď na začiatku. Hádam to pomôže. Prosím, prosím, Bože - len nech jeho kamarátske city vydržia! Ja nič viac nechcem a ani nepotrebujem. Prosím! Prečo vždy, keď si nájdem kamaráta opačného pohlavia, sa to musí obrátiť? Prečo?! Nenávidím to.
Asi si hodím sprchu, ľahnem si, zapnem milovaného Hausíka a pohladím svojho psíka ležiaceho pri mne a odídem do ríše snov hľadať Agape...
Tak ale moment slečna - vy si protirečíte. Keby nie ste taká vyberavá, máte všetko po čom túžte ako na zlatom podnose. Ale čo už, keď citom človek nerozkáže.
Odísť, zaspať, nechať nočné mory ovládnuť myseľ a znovu sa prebudiť ako človek s chuťou žiť.


Šok

6. června 2013 v 14:49 | Nikto |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Je tomu presne týždeň, čo trávim svoje predĺžené prázdniny u mojej sistr. Strážim malú blonďavú a veľkého hokejového hráča. Úprimne, celkom mi dodávajú chuť do života. Je neskutočné ako sa na nich JA dokážem nasmiať. To najmenšie dieťa ma núti vystupovať zo svojej škrupinky konzervatívneho človeka deň čo deň. Obdivujem jej prirodzenosť... Nevie sa pretvarovať. Núti ma robiť veci, ktoré považujem za vrcholne trápne a aj napriek tomu ich robím, lebo to stojí za ten rozkošný úsmev.
Ďalší plusový bod je, že som so svojou pokrvnou sestrou. (Viete, lebo ja mám veľa sestier. Veľa sestier, s ktorými však nezdieľam rovnakých rodičov. ;)
S ňou jedinou som vždy sama sebou. Pravú Kubinku Lukovú pozná len veľmi málo ľudí. Možno ich spočítať na prstoch jednej ruky.
Pri tých ľuďoch necítim žiadny blok a viem, že im môžem dôverovať. Čo ma robí smutnou je, že aj mnohým ľudom, ktorých mám rada nedokážem povedať veľa vecí. Cítim, že im môžem dôverovať, no nemám s nimi spoločnú reč. Neviem, o čom sa s nimi rozprávať. Na tému, ktorú dokážem rozoberať s mojimi v srdci zamknutými ľuďmi do detailov, sa v spoločnosti tých druhých ľudí nedokážem vyjadriť. Ale prečo? Keď ich mám rovnako rada...
No ale späť. S mojou sestrou sa dokážeme rozprávať do noci - aj do rána. To je človek, pri ktorom poviem aj čo neviem. Teraz sa to stalo naopak. ONA povedala niečo, čo nie že nevedela - ale nechcela. Prekecla sa o veci, ktorú som sa ja, v živote nemala dozvedieť. Vedeli to len traja členovia našej rodiny. Možno si poviete, je to jedno, odohralo sa to aj tak dávno, ale mňa to riadne zasiahlo. Ako mi to sestra nechtiac prezradila, mysliac si, že to viem, nevydržala som to a nekontrolovateľne sa mi z očí liali slzy. (Už mám konečne vysvetlenie, prečo som tak hrozne precitlivelá... pán doktor mi povedal. Ojoj)
Ona mi, moji milí, zlatí, povedala, že pred 17 rokmi som mohla mať súrodenca, ak by sa maminka rozhodla inak... Ja viem, všetko je tak, ako má byť. Stalo sa len to, čo sa malo stať a bla bla...
Ale... čo ak? Nemá zmysel zaoberať sa vecami, ktoré už nezmením. Budú ma ťahať späť a nedovolia mi pozerať budúcnosti do očí. Och ale... čo ak by som tu mala niekoho ďalšieho pri sebe. Čo ak by som bola teraz doma s bratom alebo sestrou. Možno by sme bývali inde, možno by som nešla ani na strednú tam, kde som išla. Život aký žijem by bol úplne iný...
A ako tak rozmýšľam - prečo som dostala šancu žiť práve ja? Prečo nemohlo byť prvé ono? Nie je to trošku nespravodlivé?
Aj tak tu nemám čo hľadať. Kebyže porovnáte to ako sa opíšem ja a ako ma opíše človek, ktorý so mnou žije, nechápali by ste, kto klame.
Ja sa nenávidím. Kebyže sa mám zhodnotiť jedným slovom bolo by to nič. Nie som dobrý človek, neustále si myslím, že ostatným zavadziam, vyrušujem ich, že by boli radšej, keby som ani neexistovala. Neubránim sa pocitu, že sa so mnou bavia iba zo slušnosti. Zdá sa mi, že iba ja vyhľadávam ich spoločnosť. Cítim sa taká nepotrebná...
Zas a znovu ma chytá nálada ísť žiť niekam ďaleko, kde by som nemala na okolí jediného človeka. Zbláznila by som sa, to áno, ale no a čo. Mám pocit, že už na svete neostal nikto, komu by na mne záležalo. Ja viem, že sa vnímam skreslene - veď mám rodinu. Ale moja skutočná rodina tu už pekných pár mesiacov nie je. O chvíľu tomu bude rok, no stále neprejde deň, aby som si nespomenula na človeka - ľudí, iba vďaka ktorým bolo moje detstvo znesiteľné. Rodičia na mne neodviedli dobrú prácu. Keď sa mi mali venovať najviac, nerobili to. Boli tu oni dvaja. Iba oni. Bože, ako im ďakujem - a dúfam, že sa o nich poriadne staráš. Chýbaju mi... chýbajú mi tak veľmi... Mám v hlave toľko myšlienok a protichodných názorov, ktoré by som si sem chcela zapísať ale nejde to, neviem ich pochytať a usporiadať. Vždy keď niečo napíšem, vynorí sa mi opačný názor...
Na dnes asi končím, aj tak som nenapísala to, čo som chcela, okrem môjho šoku zo straty súrodenca. A žiadne také, že to ešte nebol skutočný človek. S týmto názorom sa utešujte vy...
Ako sa mám teraz rozprávať s daddym?! Ako mu teraz môžem podávať argument - veď som tvoje jediné dieťa... Nádych, výdych, úsmev a šup naspäť za deťmi, ktoré prežili...
Si pokritecký debil, L. Ak náhodou otehotnieš, tiež si to nenecháš a TY TU budeš moralizovať!!
Nikdy nevieš, čo JA urobím...