Květen 2013

Krásnu máte tú prírodu... veľmi krásnu, hovorí

25. května 2013 v 9:30 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Nakoniec sa to podarilo. Zmaturovala som. Avšak necítim nijakú radosť. Možno takú 5%-nú. Som riadne sklamaná sama zo seba. Ale koho je to chyba, že som dopadla ako som dopadla? Áno moja. Aspoň mám príučku!
Vo štvrtok sme boli posledný krát v škole (to sme si aspoň mysleli). Odovzdávali sme knihy a dostávali vysvedčenia. V pláne bolo aj rozdávanie maturitných vysvedčení, ale pán J. akosi neprejavil záujem o autogramiádu, kvôli dvom študentkám, ktoré neodovzdali knihy. Tak od nás padol návrh, že nech dá vysvedčenia aspoň tým ostatným.
Citujem ho: " Nie. Keď ste taký súdržní, buďte aj teraz."
Hovorím triednej, že sa mi to všetko zdá ako narážka na to vystúpenie pred školou. Usmiala sa a prikývla.
Samozrejme, bolo treba využiť príležitosť a vrátiť nám to aspoň nejako. Nech. Kebyže mám možnosť zopakovať to, čo sme urobili, tak ešte aj 3x.
Je mi jedno, že doma som bola až okolo ôsmej/pol deviatej. Je mi jedno, že mi ušli dva autobusy. Je mi jedno, že som mrzla hodinu na zastávke. Je mi jedno, že... (teraz - lebo vtedy by som nadávala ako pes).
Ešte predtým som bola aj s babami pozrieť našu pani V. Bola som iba chvíľku, lebo som musela ísť na bus (ktorý som aj tak zmeškala). Pani V. ma bola odprevadiť k výťahu a len čo ma objala, položila si mi hlavu na rameno a rozplakala sa. Tvár som mala celú mokrú od jej sĺz. A aká zlatá, po piatich minútach, čo sme plakali na chodbe - že: "Choď už, lebo ťa nepustím." Moja milá. :( Tažko je človeku lúčiť sa s druhou mamkou... veľmi ťažko. Bude mi to všetko chýbať. Ešteže nás čakajú aspoň tie ozveny.
Teraz som doma, pozerám si nejaké školy, pretože ocino mi zrazu dovolil nejakú si vybrať. Bohužiaľ tú, čo som chcela nateraz vylúčil. Ak však nenájdem inú, možno budem môcť ísť aj tam. I keď... keď som si pozerala videá z tej univerzity, skoro som odpadla. Síce im rozumiem, ale nemyslím, že som dosť samostatná na to, aby som šla a žila tak ďaleko. Predsa len má ten môj otec pravdu. Skúsim najskôr radšej len to Česko.
Včera mi prisľúbil návštevu P. No teda. Pôjdeme vraj na prechádzku; že chce u nás vidieť bigcitylife. :D Kudrnáč jeden, vtipný.

Bohužiaľ... bohužiaľ - TOTO už v živote nechcem počuť

16. května 2013 v 21:09 | twice L |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Dnes... Dnes ma skoro porazilo! Toho šoféra si zapamätám do konca života, parchanta jedného!

Včera som si bola kúpiť šaty na maturitu. Keď tu objavím druhé, obyčajné, jednoduché, a pritom dokonalé.
Volám papimu, že si ich chcem kúpiť oboje a on my v tom oznámi, že mi prišiel balíček - šatičky najkrajšie
z ROMWE. Skoro som umrela šťastím - zabudla som aj na tie druhé (tie jednoduché). Nie však nadlho, toľko som o nich rozmýšľala, až som si ich dnes bola kúpiť. Natrafila som aj na pár iných vecičiek, ktoré spokojne ležia v taške pri posteli.
K maturite sa nevyjadrujem. Hlúpa a tupá som ako bedňa gitu, ale koho to zaujíma. Opäť si uvedomujem svoju bezvýznamnosť na tomto svete. Ja som sa nemala narodiť. Na tom trvám a nie, nie je to smutné, že dievča v mojom veku o sebe takto uvažuje. Smutné je to, že ju k tomu núti dnešný svet.
Ja som tak nešťastný človek, až to miestami prekvitá do šťastia. Čo ja budem robiť keď sa všetká moja rodina pominie? Čo ja budem robiť sama na tomto svete. Dúfam, že už čoskoro umriem, nech sa nemusím na svoj úbohý život pozerať ani ja sama.

Druhá stránka veci
Aj keď som dnes skoro dostala infarkt, pomyslela som si, že aj stavy hlbokej zlosti majú niečo do seba. Snažila som sa pozerať na vec z inej stránky. Mojou životnou filozofiou (či ako to nazvať) je, že všetko, čo sa nám prihodí, má svoju príčinu. Preto, aj cez nadávky, snažila som sa myslieť hlavne na toto.
Míňam veľa peňazí na hlúposti. Mohla som tie peniaze využiť úplne inak, však mám čo nosiť...
Snažím sa učiť, ale nejde mi to do hlávky. Vôbec. Chcem, aby boli na mňa ľudia hrdí, že nie som niktoš niktošovejskejší najniktošovský, ale mne sa do hlavy nič nedá dostať.
Chcem byť pre ľudí osožnou, chcem im pomáhať a budem sa snažiť pomáhať im až do konca. Či už umením, alebo objatím. Hocičím. Veď život sa oplatí žiť.

Tak - a tieto dve mám v hlave stále.

Inak aha, tu som sa učievala, kým zo susednej záhrady nezačala vrieskať Alicia Keys a z opačného konca dediny buldozér.


Učenie

14. května 2013 v 22:58 | Nahnevaná Lula |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Takto to poviem. Som totálne v háji. Chytila ma letargia, nedokážem už do seba nič dostatať a to neviem ani len štvrtinu zo štvrťky. Behám z jedého miesta na druhé a nič mi to nepomáha. Ja som už zúfalá. Na jednej strane budem šťastná ak zmaturujem na štvorky a na druhej smutná, že som sklamala iných.
Nenávidím tú zodpovednosť za ľudí, ktorých mám rada.
Ide ma roztrhať. Vôbec nemám dosť vlasných problémov. Vôbeeec...

Skurvená platonická láska

12. května 2013 v 20:55 | L. |  Eufórie, agónie a iné slová, ktorým nerozumiem
Neznášam to. Neznášam. Mám chuť umrieť zakaždým ako si spomeniem na moju sedemročnú premárnenú životnú púť.
Som hlupaňa, že neviem povedať tie dve slová.
Už nemienim znášať nedostatočný prísun vzduchu v pľúcach, vždy keď si len spomeniem. Nechcem znášať motýlie krídla zakaždým keď sa usmeješ a zaklipkáš tými očiskami.
Chýbaš, veľmi chýbaš.
Kiežby som ťa už nikdy nestretla. *Ako keby to pomohlo. Nemusím ťa ani vidieť a každý deň mi nevedomky dokazuješ, že jediné peklo, aké existuje je na zemi.
Vždy som opovrhovala týmto citom. Vždy. Som príliš hrdá na to, začať si s niekým iným. Veď nie je podľa mojich predstáv. Nepáči sa mi, tak s ním nebudem nie?! A kebyže sa mi ten mužčína odváži prejaviť city, poslala by som ho čo najďalej. Nenávidím, keď sa niekto do mňa zaľúbi. Vadí mi to. Hrozne. Hneď ho znenávidím a nemôžem s ním vydržať v jednej miestnosti. Neviem prekonať ten odpor, ktorý voči tomu človeku cítim.
Toto je môj údel. Do mňa sa nikto nemôže zaľúbiť prvý, pretože nepochodí. Boha, prečo práve ja musím byť takáto?
Jéj blesk.
Jéj hrom.
Ja som jeden neusporiadaný chaos, obyčajný uzlík nervov.
Neznášam sa.
Čudujem sa, že sa ešte dokážem rozprávať s Casanovom. Možno preto, že to nepovedal priamo, ale chodí okolo horúcej kaše a ja sa nevzdávam pocitu, že to nemyslí vážne. Aj keď každý deň ma presviedča o inom. Pyroslavka, zabi ma!

Toto je vtipné. Ja budem naveky zdôrazňujem N-A-V-E-K-Y v začarovanom kruhu. Ja si nepomôžem keď potrebujem 360 dní v roku nevšímavosť a ostatných pár dní lásku. Opakujem sa ale... som hrozný človek, hrozný. Najmä preto, že mi je z toho všetkého do smiechu.

vtáčiky spievajú

12. května 2013 v 9:22 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom

Ja si všetky zlé veci privolávam sama. Presne ako som predpokladala, poobede sa mi všetka moja dobrá nálada kamsi vyparila. Úplne to dorazila D., s ktorou som bola vonku. Ja milujem svojich priateľov, ale aj to má svoje hranice. Včera bola pekne odporná. Najskôr bola arogantná voči mne, a potom začala niečo s L., že vyzerá staro a podobne. No boha tvojho... To bola citlivá téma.
Takto vám poviem, D. nie je zlá, je úplne fajn, no niekedy si nedá pozor na ústa. Ja však viem, že to nemyslí v zlom a vjadruje to tak iba preto, lebo inak ju rodičia nenaučili. Vytrpela si s nimi až až, a to nehovorím o tom, že už má 22 a mama ju stále dokáže rozplakať. Videla som v piatok.
Ale späť. Včera som sa chcela učiť. Tak som išla na Záhrady a učila som sa Sama Chalupku.
Kebyže ma nerozptylovala tá prekrásna príroda, aj by som sa niečo z toho vedela. Dnes vám to tam pofotím.
Medzi rečou... musím sa pochváliť. Dnes som spala do ôsmej! To sa mi nestalo poriadne dávno. Ale vzalo si to peknú daň.
Snívalo sa mi, že sme boli na cintoríne pri hrobe môjho strýka B. Museli sme vyhrabať truhlu. Ja som mu tam hádzala srsť môjho psa a zakryla som rakvu svojou perinou. Potom som si ju vzala preč a s takou špinavou som sa vracala späť ku starkej. Tam som spala v ocinovej izbe aj s maminou a sestrou a hrali sme nejakú morbídnu hru s ohňom, ktorý vypúšťal duše, ktoré nám brali život...
Ja som nejaká prepnutá, ešte teraz mi je z toho zle...

ale čauté

11. května 2013 v 15:40 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Vtipné Lulina... ukázať sa tu po pár mesiacoch, že sa nehanbíš.
Stalo sa toľko krásnych vecí za ten čas, čo som tu nebola! Kedže začínam svoj život plný pozitívnej energie, nechcem spomínať, že aj veľa zlých. ALE - kedže toto je ešte len tretí deň môjho pozitivizmu, tak musím. No urobím to inak: Všetko to zlé, bolo na niečo dobré. Aspoň som sa o sebe dozvedela zopár zaujímavých vecí.
Začnem po poriadku. (Stratila som denník od deviateho ročníka až po tretí na strednej. Bože! To ma trestáš zato, že si tu píšem tieto veci, pokým mi starká rozpráva to ako si ju zachraňoval? Som necitlivá a hanbím sa zato.)
Spustilo sa to vlnou depresií a citlivosti, blbých zmien nálad, a tak podobne. Zrazu som to nezvládla a zložila som sa v škole. Už to nebola práca len pre terapeuta. Dostala som lieky (mimochodom pred týždňom ďalšie. Ten lekár je vtipný. Najskôr výjde z ambulancie, povie, že si ide zapáliť, a potom sa ma pýta medzi rečou, či si čítam príbalové letáky na liekoch, a že ak náhodou áno, nemám sa zľaknúť tých, ktoré mi predpíše. Vtipné. S lekármi mám iba vtipné zážitky.
Tie žlté tabletky mi pekne narušili spánok. Môžem ísť spať kedy chcem, no VŽDY sa prebudím o piatej. V piatok som mala rekord. 4:50. Taká som unavená, že už neviem, čo robiť.
Včera som sa rozhodla, že to všetko prestanem brať. Ja nepotrebujem nijakého doktora aby mi povedal, čo sa so mnou deje. Sama som na to prišla. Práve ma chytá obdobie veľkého znovuzrodenia. Tak ako vždy. Stále mám však strach a premýšľam nad tým, kedy príde to zlé.
Teraz rozmýšľam inak, lebo smútok je na chvíľku preč, lenže šťastie netrvá večne. Je zdravé byť niekedy smutným aby sme si vyrovnali hladinu. Pamätám si na ten príbeh, ktorý mi prepísala v češtine do smsky moja Lusička-dušička, keď sa Hviezdička rozhodla opustiť nás.
Teraz však po záplavách vychádzajú maličké lúče nádejí.
Povedala som si, že nebudem ako moja mama. Nebudem plakať nad tým aký je život ku mne nespravodlivý. Vec, ktorá ma na nej najviac hnevá je tá, že všetko ospravedlňuje vetou: "ale ja som adoptovaná."
Jarunkaaa, ale práve to je na tom dobré.
Mala úžasných rodičov, stretla svoju biologickú rodinu, má krásne vnúčatká, má kde bývať - a hlavne má MŇA! Kto by to nechcel?! Ale nie, nie. Ja sama nechcem deti zo strachu, že z nich nevychovám dobrých ľudí. Ďalším bodom je, že by som si s nimi nevedela dať rady, kebyže sa podali na mňa. Ale späť k téme.
Často sa mi šťažuje, že má ťažký život, a že nie je šťastná. Ja hlúpa jej vždy poviem, že preto, lebo šťastnou byť nechce. Len len, že sa udrží aby mi nestrelila. Ona nevie pochopiť, to, že ku šťastiu stačí tak málo. Aj keď táto doba už vyžaduje viac ako málo.
Neviem čo so svojím životom. Čo majú dve Lulky robiť v tomto šírom svete?! Ach, som rada, že nie som sama :D
INAK! Dnes ma skoro urvalo. Tak ja idem pre noviny do našej krčmy a majiteľ sa ma začne pýtať, že ako sa mám. Hovorím že tak dá sa, maturity a tak a on, že jasné, škola... ale ja som myslel aj také to zdravie. A ja že prosím?! A on: "Nervy, mama, jedno-s druhým však?"
Vie viac ako ja sama...