letting go

They forgot me. Well, no they did not. They just don't care. That's the reason why it used to hurt me. But not anymore. Now it's me who stopped caring. I still love them, I still wish them all the best, I'd still help them if they call me in the mid of the night, but that's where it stops.
I was always first to ask, to make progress...
You know, I came to a moment when I realised I don' need people who don't need ME. I can't force them to try to keep in touch with me. I'm not angry, I'm not sad. This is the moment when I understood. They are not meant to be in my life anymore. They gave me a lesson and that's it. I need to move on and let go.
I don't need to ask them 'how's your life going' anymore. I just don't need to know it.
I'm scared of the moment when I see those people. I know they'd want to know my whole story since I'm here. But frankly, I'm not quite sure if I be able to talk about it.
Where were you during the whole year, when I was fucked up. When I was crying alone without a single friend. Where were the 'I'll be there for you!" "You can write anytime!"
So probably I won't be enthusiastic to talk about my life when I see you and I will not apologize for that.
I forgave you, I understood and that's the end. Just don't ask how's the school, how's the country once you've turned away.
We can smile at each other, we can say hi, but that's all I wish. I don't need to see you anymore. Thanks for memories. Now it's time to create new ones.

 

Kauč potejto

Poznáte to, keď vám je všetko tak hrozne jedno, že len ležíte, žerete, ležíte, žerete a spíte? Ja dokonale. Môj rutinný deň počas prázdnin vyzerá tak, že sa zobudím, jem, pozerám filmy, jem, potom spím na omvinkách a zrazu je ďalšie ráno.
(Táto epická myšlienka ale nie je moja, musím sa priznať.↑)
V izbe už pomaly nevidieť ani podlahu, ale to sa poddá. Celý rok, čo sme tu nám zdôrazňovali, aby sme zostali na prázdniny radšej tu, nech nestratíme angličtinu na záverečné testy. Jasné... ja som síce zostala, ale môj celodenný program vyzeral asi tak, ako gif uvedený nižšie.
Absolútne nehcápem, čo sa to so mnou deje. Nemám inšpiráciu, chuť, motiváciu... Proste nič.
Cítim sa ako totálna troska. Hnevám sa sama na seba, že sa nedokážem spamätať a začať konečne niečo robiť. Hocičo!
Hlavne by som nemala ležať na posteli, s notebookom na kolenách, však?!*
Chcela by som niečo robiť, ale keď to proste nejde... Tu nič nejde len tak. (tu=v mojej hlave)
Absolútne som sa o seba pestala starať a zaujímať - myslím ten zovňajšok. Von chodím ako najväčší bezdomovec, nenamaľovaná, neučesaná... som ľudská troska. :D
Proste posledné dni boli tak super (posledné normálne dni), tešila som sa zo všetkého... a potom som sa zas zamotala do minulosti, filmov a podobne. Ono to zo mňa vysáva pozitívnu enegiu a fantáziu!
Aaaaah!! Všetko ma tak rozptyluje! Na nič sa neviem sústrediť! Míňam nehorázne peniaze. Naposledy som si nakúpila toľko blond farieb, že až... Neviem, či si ich dať. Otec sa naštve do krajnosti, strýko sa mi bude posmievať, starký bude krútiť hlavou, teta mi povie, či mi nešibe, starká ma vydedí a sestra ma poľutuje. Snáď som na nikoho nezabudla.
Stále rozmýšľať, či si tú farbu dať teraz, potom alebo ju rovno vrátiť.
Ide o to, že mi strašne vypadávali vlasy a ja som ocinovi nakázala kúpiť tabletky, ktoré mi perfektne zabrali. Ešte mi aj vlasy rastú oveľa rýchlejšie.... No a keď ich mám konečne v poriadku, tak si ich dodrbem peroxidom. Ja som strašne vymletý človek... Ach toto celé je tak strašne fucked up, že sa to ani nedá vyjadriť.
No a môj dad sa naštve preto, že vyhodil toľké peniaze za tabletky v podstate pre NIČ!
... Ušla mi niť.

Jeden dlhý 7 a pol-mesačný príbeh

23. dubna 2014 v 20:39 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Ak neberiem do úvahy zopár dní po 22. auguste, plus včerajší deň, môj blog nezažil príspevok už takmer 8 mesiacov (alebo 36 týždňov, prípadne 224 dní).
Keď sa pozriem späť, čo VŠETKO sa za ten čas udialo, nenachádzam slov. Leto dva nula trinásť - a v podstate celý rok - bol zvláštny. Skončila som posledný ročník strednej a zmaturovala len za pomoci dobrých ľudí a Boha. Veď načo predstierať.
Skončila teda jedna životná etapa. Všetci sme sa rozutekali po svete. Niektorí odišli na výšku, niektorí za prácou...
Ja osobne som si vybrala školu. Som večný študent a riadim sa heslom:"Kým nemusíš pracovať, nepracuj."
Už od mája som vybavovala potrebné dokumenty a snažila sa dať dokopy aké také portfólio. Štvrtinu prázdnin som strávila u sestri, ktorú úprimne ľutujem, keďže v tom období som prestala užívať antidepresíva, čo spôsobilo veľkú nestabilitu mojich emócií. Každý jeden deň som sa triasla strachom, nervami a bezmocnosťou. Nevedela som ako ďalej. Položili ma všetky tie vybavovačky. Vybrala som si veľmi zlé obdobie. I keď možno, keď tak nad tým uvažujem, aj veľmi dobré, také akurát.
Všetko som však zvládla a nejakou zvláštnou náhodou sa stalo to, že ma prijali.
Neverila som, že je to možné. Bola som prekvapená, že práve ja som dostala takúto možnosť. Ni(e)kto ako ja!
Po všetkých tých demotivujúcich rečiach niektorých členov mojej rodiny.
Doteraz si živo pamätám ako mi 'zľahčovali situáciu' ich poznámkami o tom, že nie som schopná sa o seba postarať sama, že už len na mňa čakajú v UK, že si nemám robiť žiadne nádeje.
Ja som však vždy tajne potichúčky dúfala, že raz niečo dokážem. A zrazu to bolo tu. V izbe sa rozhodstilo ticho, no po pár sekundách toho konečného krásneho ticha sa ozvali nové reči. Neteš sa zbytočne, ešte nemáš to, ešte nemáš tamto, nakoniec tam možno aj tak nepôjdeš.
Prázdniny sa míňali a ja som sa snažila chodiť po všetkých tajných zákutiach svojho maličkého 'raja', snažila si zapamätať všetku tú nádheru a dokonalosť navôkol.
Desila som sa dňa svojho odchodu. Avšak raz musel prísť aj ten. Síte to už je vyše 3/4 roka, no ja si živo pamätám ten deň pred.
Bola som sa rozlúčiť so svojou susedkou. Moja drahá 'starká', ako sme si spolu poplakali. Sľubujem, že v momente, čo dorazím domov sa zvítam s jeho obyvateľmi, a potom vyrazím za ňou, ak bude doma. Tak sa už na ňu teším!
No ale späť. Pamätám si ako som večer balila posledné veci, keď som zistila, že budem potrebovať aj odvoz autobusom.
Utekala som teda popri cintoríne za svojím strýkom, rýchlo vybaviť aj to.
Keď som sa vrátila naspať, ocino ma čakal v izbe. Podal mi mikinu, ktorú som od neho žiadala snáď miliónkrát a nikdy predtým mi ju nechcel dať.
Síce mi ju len podal, no ja som vtedy myslela, že mi praskne srdce. Ja viem, že on emócie schováva. neplakal dokonca ani na pohrebe svojho brata, avšak ja ho dokážem čítať ako otvorenú knihu a viem, že je vo vnútri neskutočne stratený a ubolený.
V noci som si k sebe vzala svojho psíka a spinkala s ním. On ma však nemá rád, pretože odišiel keď som zaspávala. :)
Na ďalší deň sa takmer všetci rozplakali. Moja teta ma dostala najviac. Všetci z ocinovej strany sa nikdy nejak citovo neprejavujú. Nikdy. Nevedia povedať človeku, že ho majú radi. Avšak keď som ich takto videla, vedela som, že mi to hovoria cez slzy.
Ja sama som na tom nebola najlešpie. Neviem koľkí z vás zažili to, čo ja v septembri. Odchádzala som z pohodlia a bezpečia rodiny do úplného neznáma. Niekam, kde som nepoznala nikoho.
Najzaujímavejšie bolo, že som dovtedy nikdy nepobudla v zahraničí viac ako jeden deň. Moje najvzdialenejšie výlety boli v našich susedných štátoch. Najdlhšie prázdniny som strávila u svojej sestri, ktoré trvali asi tak jeden mesiac.
Keď si ďalej spočítame fakty, že som práve prestala brať lieky, ublížiť mi dokázal aj zvýšný hlas, že som nemala vybavené ani len ubytovanie... a najhlavnejšie, že od samostatnosti som mala tak ďaleko ako Voldemort k existencii, zistíme, že som to nemala ani trochu ružové... O mojom neskutočnom strachu z neznáma ani nehovoriac.
Mala som však šťastie a byt som dokázala nájsť ešte v deň svojho príchodu. Zdalo sa, že mi niekto tam hore veľmi usilovne pomáha.
Spočiatku to bolo síce ťažké, preplakala som deň za dňom, noc za nocou, nejedla som, nepila. Ale ako sa míňali dni a týždne, začala sa ozývať moje svedomie, nútila som sa žiť. Nútila som sa vstať z popola.
Trvalo to, no postupne som prestala plakať, našla si nových priateľov, prežila ďalší ošial platonickej lásky, naučila sa variť, byť celistejšou...
Dokonca som našla niekoho, kto dal môjmu životu nový zmysel. Bola som práve u spolužiaka doma aj s Wuckou, keď jej jeho sestra oznámila:
- Why do you think she's here? *ukazujúc na mňa*
- She had to find Him.
- That's why she met this boy! God wanted to gain her. It's the same with you."
- You are here, because He wanted you to come and hear this.
Je toho toľko, čo vám musím o Bohu porozprávať! Pamätám si na moju prvú skúsenosť s Ním. Bola som veľmi veľmi malá a čítala si knižku "Svetielko". Bol to darček od mojej starkej. Ako som spomínala, čítala som jej stránky, keď ma naplnil akýsi krásny pocit. Nebol neznámy, bol tak čistý a neopísateľný, že som ho ani za toľké roky nezabudla.
Taký istý moment ma zasiahol raz v noci v tábore, keď sme šli do lesa na Nočnú hru. Ja som všeobecne známa svojím neskutočným strachom, tak bolo veľkou podivnosťou keď som kráčala s úsmevom, naplnená tým nádherným 'svetlom' úplne bez strachu.
Ako som však dospievala, tvorila som si vlastné názory (je veľmi zvláštne, že práve v tomto období nám hodili do učebných osnov filozofiu... keď sme najviac ovplyvniteľní) a zabúdala na Neho... Jedného dňa som si dokonca povedala, že proste neexistuje a hotovo. Úplne som si ho vymazala zo života.
Až doteraz. Nastal bod zlemosti a vtedy mi Boh ukázal s kým s adať do reči a ským sa spojiť. Tie momenty, keď sa ma Boh dotýkal boli priam neskutočné. To ako s vami dokáže komunikovať je čarovné. Rozplakala som sa ako malé dieťa, keď som cítila tú prítomnosť. Plakala som a plakala.
Ako prešlo pár dní, ten pocit vôbc neustupoval. Bola som snáď každou myšlienkou pri ňom. Zažila som veci, ktoré mi predtým boli len totálnym výmyslom... Daroval mi kúsok seba a ja som zrazu začala všetko vnímať úplne inak. Nemala som potrebu smiať sa z ných, cítila som k nim len lásku. Čistú lásku.
Avšak opäť som sa dala zlákať druhou stranou. Prestala som sa s Bohom komunikovať. Začala sa opäť viac zaujímať o pozemské veci. Začala som si opäť brať k srdcu to ako vyzerám. Až kým neprišiel ďalší zlom. V momentoch, kedy som sa najviac trápila kvôli tomu, že nie som taká pekná ako ostatní, že nie som tak úžasná ako ostatní, som náhodne dostala správu od jednej veľmi nábožne založenej kamarátky, stretla len tak Divinovu sestru a ako som tak pri nej stála, cítila som z nej opäť to neskutočné dobro a spomenula si, že aha... Otecku je tu.
Nemám sa prečo trápiť, pretože je so mnou. On, ktorému sa mám páčiť najviac. Ten ktorý sa na človeka nepozerá očami, ale srdcom. Ten, čo vás pozná do detailu...
Najviac ma mrzí to, že sa stretávam s nepochopením. Celé tie roky, som sa obklopovala ľuďmi, ktorí sú neveriaci. Raz mi tak aj napadlo, že to tak malo byť, aby som s nimi bola v kontakte, keď sa zmením. Aby im mohol podať svedectvo človek, ktorému veria.
Keď im hovorím, o zostúpeniach Ducha svätého o prípadoch, čo sa stali mojim kamarátom. Vštci mi hovoria, že je to psycho. Dávajú mi rôzne dôvody prečo Boh neexistuje, ale keď im dám ja tie, prečo áno, zrazu nemajú argumentov.
Je to pre nich niečo divné, od čoho treba dať ruky preč... Boja sa toho.
Všetky svoje teórie stavajú na chybách cirkvi, lenže to, čo si neuvedomujú je, že cirkev a Boh nie je jedno a to isté.
Odporúčam pozrieť si tohto chalana a prečítať jeho knihu.
Vďaka ľuďom som pochopila, to, čo som nechápala ako malá. Boh Ti nič nechce brať, ani ťa za nič trestať, nechce ti vziať slobodu a pripútať ťa hŕstkou pravidiel. To vôbec ale vôbec takto nie je.
Naopak! On dáva spobodu a pravdu, ktorú človek hľadá. On nežiada nič iné iba to, aby mu človek dôveroval a aby miloval. Najvrúcnejšie ako len vieme. Ak to nevieme, on nás to naučí.
Ďalšia vec, ktorá ma mrzí je, keď sa spochybňuje jeho všemohúcnosť. "Prčo nás potom neprinúti milovať ho?"
(A toto nemám z vlastnej hlavy, iba parafrázujem) - Pretože nám miluje láskou, ktorá nie je závislá od tej našej. Preto sa volá nepodmienečná. Miluje ťa takého aký si. Špinavého, uplakaného, hriešneho. Pretože taký Boh jednoducho je.
Nechce nás prinútiť milovať ho preto, pretože prvou podmienkou lásky je sloboda! Miluje nás tak veľmi, že nám dal slobodu výberu. Aby sme si vybrali, či chceme kráčať cestou tmy alebo svetla.
Mnohí si hovoria, že Mu potom na nás nezáleží, keď nás nechá kráčať len tak. Lenže tým, keď trpíme my, on trpí miliónkrát viac. Veď o tom je láska. Keď ubližujete sebe, ubližujete aj tomu, koho milujete....
Preto sa hovorí, že náš Boh, je veľakrát nešťastne zamilovaný.
Toľko mám k tejto téme čo povedať. Tak rada sa o ňom rozprávam, ale stále som ešte niekde na štartovnej čiare... a najskôr musím byť silná ja, než začnem moralizovať...
Len jedno chcem povedať. On dokáže liečiť. Nelieči povrchovo, on lieči komplexne. Ak ho žiadate o to, aby vás vyliečil, nebude to hneď, pretože lieči všetko, a pokiaľ nie je vyliečené vaše duševné zdravie, nemôže byť vyliečené ani to fyzické.
Nie je ťažké uveriť, ale zotrvať.
 


Si umelec!

Keď si uvedomím, aký je Boh neuveriteľný umelec, keď dokáže stvoriť tak dokonalý hlas, tak nad Ním nedokážem prestať žasnúť, obdivovať ho. Ďakujem TI, ĎAKUJEM, že mi do života dávaš to, o čo ťa prosím, a zároveň mažeš to, čoho sa bojím. Si najlepší!


Nymphetamine

22. srpna 2013 v 13:42 | L. |  Štetce a farbičky, papiere z krabičky

And cold was my soul, untold was the pain


Sing me to sleep

21. srpna 2013 v 10:36 | Mental one, two, three... |  Štetce a farbičky, papiere z krabičky
Vietor, dážď a slzy
Kráčanie po mokrej tráve...

Sing me to sleep

Dievča ležiace na zemi.
Rosa plaziaca sa po jej zápästiach,
omotáva si ju...

Vietor, dážď a úsmev
Líhanie do suchej zeme

Sing me to sleep

Dievča kráčajúce po oblohe
Vietor rozväzujúci jej putá
Prepúšťa ju...


So this is where you fell

19. srpna 2013 v 10:46 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Sníval sa mi úplne 'úžasný' sen. Bola som vo filme Happening a spoločne s hlavnými hrdinami som utekala pred tou bláznivou babičkou. Tentoraz ňou však bola, jedna žena odtiaľto. Oni ušli skôr, ale ja som si povedala, že zostanem, pretože babička určite bude utekať za nimi. Na moje prekvapenie však vošla dnu a škrtla zápalkou. Ja som rýchlo odtiaľ začala utekať, ale ona ma zablokovala a vybehla von skôr a nech som dvere držala akokoľvek silno, zabuchla ich a ja som zostala v plameňoch. Zobudila som sa uprostred noci s myšlienkami, ktoré ani nechcite zažiť. Bolo to hrozné! Zostala som hore a premýšľala nad tým, či to je znamenie, o ktoré som žiadala.
Už dosť dlhú dobu premýšľam nad tým, aká som skazená. Chcela som vedieť, či to tak má byť, alebo je to niečo s čím sa mám v živote popasovať. Ajhľa tu to máme. Sen sa dá pochopiť viacvýznamovo, ale korý význam je ten, ktorý si mám vziať k srdcu? Čo keď to bolo o tom, že sa mám sama rozhodnúť ako fungovať ďalej? Sú obdobia kedy svoju zlobu na sebe milujem, ale častejšie sa vyskytujú tie, kedy by som sa za to umlátila pánvičkou. (Sabi vďaka ti za tieto výroky ♥:)
Inak, akurát pred pár minútami mi došiel list s pôžičkou. Poslali mi nejaký fucking login a tým to haslo. Najlepšie je, že mi neposlali jeden najdôležitejší údaj, na ktorý budem musieť čakať ešte nejakú dobu. Môžem ja toto...
Mám ešte jednu pozitívnu vec. Zrejme máme s MZM od septembra kde bývať. Síce to bude ďalej od školy ale... lepšie ako nič. Bojím sa ako nikdy, ale prežijem a ak nie, je mi to jedno...
Aj tak sem nepatrím... Boača kde je ten domov, ktorý tak zúfalo hľadám? Asi sa dávam na vieru... Asi som sa tak polovične aj dala... Lebo som čítala chujovské články a teraz sa bojím.
Starká sa naštvala, lebo si chcem dať modré vlasy... No jeemine.
Idem písať príbeh, čuš.

Len tak krátko... myšlienky mi ušli

17. srpna 2013 v 13:32 | L. |  Cesty necesty s rozpadnutým kufrom
Keď už sa tu dívam na túto voľnú plochu, reku niečo napíšem. Ako si žijem v posledných týždňoch? Výborne. Pravidelne behávam a cvičím, lebo som toto.
Beh ma napĺňa šťastím a novou energiou. Začala som sa venovať novej poviedke, začala som čítať Bibliu, básničky a jednu taoistickú knihu o zdraví. Je mi svetovo... (Bez ostatných problémov, ktorých je 80%).
Je mi úúúplne perfektne, keď rozmýšľam o dobre a o zle... Nikto nevie, čo je dobré a čo zlé, tak prečo nás o tom poučujú? Je to na chuja. všetko...
Včera som mala perfektnú hádku s otcom. Povedal, že nikam ani nemusím chodiť a môžem ostať pracovať doma... No to si uhádol. Tak samozrejme, že ostatnem na konci sveta a nechám si život preciecť pomedzi prsti... samozrejmeee...

krajší svet

Včerajší večer som trávila čítaním článkov o šoubize... Je mi na vracanie zo všetkého čo sa tam deje... (Teda ako sa to vezme o polovici vecí ani len netušíme). Je mi zle zo všetkého, čo sa na tomto svete všeobecne deje. To, aby sme si pomáhali nám hovoria tí, ktorí nám ubližujú najviac. Hovorí sa, že sme slobodní... ale o slobode tu nie je ani to S.
Prečo sme sledovaní? Prečo nám nemôže byť hovorené to, čo v skutočnosti ľudia chcú hovoriť. Prečo sú všade iba nastrčené figúrky, ktoré nás ovplyvňujú? Skurvené taktizovanie, bohužiaľ neskutočne schopných a vypočítavých ľudí.

Komu sa chce žiť vo svete, kde je toľko špiny?! A žiadne také, že si nič nevšímaj ak chceš žiť normálny život. Ak si to nemám všímať, tak potom nepotrebujem žiť. Trápi ma všetko okolo mňa.... Problémy, ktoré sa nedajú zmeniť... Ľudia hladujúci na po celom svete. Slávni ľudia, ktorí vykrikujú ako im posielajú pozitívnu energiu... Pošlite tam radšej seba a časť svojho bankového konta (ako napísal istý časopis).
Keď vydím každodennú pretvárku a ľudí, ktorí ju slepo nasledujú. Vo vnútri mi zúri búrka z toho, že nedokážem zistiť ani určiť, čo je pravda a čo lož...

Mrzí ma hudobný svet. Veľmi. Už dávno to nie je o talente... Mrzí ma ako spútavajú všetkých, ktorí chcú niečo dokázať... Síce si dotyční svoju cestu volia sami, ale... Nepomôžem si... Mám ľudí až príliš rada nato, aby som sa vykašľala na ich vlastné voľby. Mrzí ma keď robia kroky, ktoré nemusia... A úplne ma dorazí, keď MY idioti slepo kráčame pod ich velením.

Bola nám darovaná slobodná vôľa? Ale načo, keď v tomto svete už vôbec nie je potrebná!

Prečo nedokážem zachrániť všetkých? Je to strašný pocit. Strašný...


Je ne veux pas mourrir toute seule

Posledné týždne boli fajn. Jazerá, kúpaliská, dažde, priatelia, noví priatelia, rodina, nové zážitky...
Celkom krásne leto po poslednom roku na strednej.
Teraz ma čaká UK a cesta plná neznáma.
- bojíš sa? pýta sa ma celkom známy hlas
- ani nevieš ako... odpovedám mu
Ešte tam ani nie som, ale už si viem dokonale predstaviť veci, ktoré ma čakajú. Za predpokladu, že mi schvália pôžičku, odcestujem do úplného neznáma. Jazykový problém bude zlý... veľmi zlý. Už len pri predstave ako idem do banky a budem počúvať o veciach, ktorým nerozumiem ani v rodnom jazyku mi naskakuje husia koža. V škole to nebude o nič ľahšie... Učiť sa mi nechcelo ani na strednej - nie to tam. Budem obklopená množstvom ľudí a ja už teraz cítim, že ma to bude už po uplynutí prvej sekundy v novej krajine ťahať späť domov...Klamem - už keď budem cestovať na letisko budem chcieť otočiť cestu. Bude to kruté, pretože na svojom domove veľmi lipnem a potrebujem tam byť vždy aspoň na víkend. V UK budem (ak sa podarí) na polrok (ak sa nepodarí) na rok...
Po pravde napoly sa teším - napoly nie. Bude to iné. Ale v hĺbke svojej duše viem, že je správne odísť. Neviem, kde sa to berie, ale mám v sebe ešte niekoho, koho prítomnosť beriem ako svoju. Radím mojej prestrašenej polovici duše, čo má robiť. Povedala som si, že ak si chcem zabezpečiť lepšiu budúcnosť a robiť to, čo ma baví, musím ísť študovať na dobrú školu. Chcela som pre seba to najlepšie, tak som sa do toho donútila aj keď som vedela, že neskôr si za to budem nadávať. Nevadí. Viem, že som urobila správnu vec. Aj keď na začiatku vyplačem aj tekutinu, ktorá tvorí moje telo.
Bude to ťažké ako nikdy... ale povedala som si, že to vydržať musím. Musím v sebe nájsť silu. Ako spieva jedna moja obľúbená singing queen (och metalový boh, odpusť mi túto lásku) si stvorený na to, aby si prežil... Pokúsim sa teda prežiť, prebojavať sa k tomu, k čomu chcem a začať milovať život. Peace
- ozaj mám nové znaky na tele, od prvého augusta -

Kam dál